Nórsko 2013 - Január / Február

02 | 2013

25. február: Čeľuste II - Skjorta

"Miro, viděl jsem lavinu. Doufám, že v ní nejsi," ozýva sa vo vysielačke. "Nie, som v poriadku, ale podomnou je ľadopád, takže sa vraciam naspäť a budem lyžovať tým istým svahom ako ty." Na lyžiach teda stúpam bokom 20 metrov naspäť nad žľab a potom traverzujem doprava ponad skalné prahy na rozsiahle SZ svahy Skjorty. "Pod tebou je celkem pěkná mulda, ale je tam vidět více šutru než na té pláni, kterou jsem šel já," zachrčí vo vysielačke, keď traverzujem ponad peknú muldičku. Chvíľu váham, no vidina epického zjazdu nedotknutým prašanom muldy nakoniec víťazí. Síce už zhora vidieť, že kde-tu trčí zo snehu nejaký ten šutrík, ale snáď keď sa veľkým oblúkom vyhnem najväčším zhlukom skál, prežijem jazdu ja aj lyže bez ujmy na zdraví.

Západná strana masívu Skjorta, oblasť Eresjforden

Západná strana masívu Skjorta

Začínam teda opatrne zapúšťať prvý oblúk. Pohoda, sniežik ma na širokých lopatách pekne nesie, hoci na tento typ lyžovania by sa mi zišli lyže aspoň o 15 čísel dlhšie než mám. Druhý oblúk naťahujem trochu odvážnejšie, v ušiach začína svišťať vetrík. Krása! Tretí, štvrtý, piaty oblúk. Nádhera! V krvi začína stúpať hladina adrenalínu, hneď je svet farebnejší. Pri šiestom oblúku si pod sebou všímam nevýrazný chrbát, z ktorého podozrivo trčia skaly, a tak hneď zapúšťam siedmy oblúk trochu viac doľava. Zrazu však chytám skrytého žraloka. Fokinel! Tak tomu sa lyže určite nepotešili, hlavne tá jedna nahryznutá zo Snotindu. No nič, aspoň som to ustál, takže... aaaafgdfžýgdsgadáhgbleeeeehghgjaaauu... ?!?!?... "Do pi*i!", uľavujem si mierne šokovaný po efektnom salte, zatiaľ čo z úst vypľúvam zvyšky prašanu. To čo bolo? Chvíľu mi trvá, kým si dám v hlave dokopy, čo sa pred pár sekundami odohralo - stal som sa obeťou zákerného útoku dvoch snehom kamuflovaných žralokov. Prvý žralok mi uštedril ľahkú podpásovku, ktorú som ešte ustál, no hneď nato prišiel na rad nečakaný útok ďalšieho žraloka, ktorého čeľuste dali mojim lyžiam definitívne KO a mňa bezmocného katapultovali do vzduchu. Našťastie pristátie bolo mäkké, pretože útok tretieho žraloka by moja telesná schránka zrejme len tak ľahko nerozchodila. Vo vrecku sa ozýva Michalov hlas: "Viděl jsem, jak jsi hodil držku. Jsi ok nebo mám volat pomoc?" Rýchlo vyťahujem vysielačku a ešte stále trochu otrasený odpovedám: "V pohode. Dva brutálne šutre som chytil. Neviem, ako sú na tom lyže, idem jednu pozháňať. Jednu mám na sebe, jednu som neviem kde nechal. Brutálny šuter, kurva..."

 

(Michalov reportík z tripu nájdete na jeho webstránkach navandr.eu)


Video: Čeľuste 2 - Skjorta  Video: Čeľuste 2 - Skjorta

 

Mapa so zákresom lyžiarskej túry na Skjortu zo SZ strany cez Kvidalen
Eresfjorden, ktorému v diaľke dominuje špicatá Skjorta - fotil M. Kubíček
Panoráma zrkadlového Eresfjordu
Výšlap začíname v ústí Kanndalen a ďalej pokračujeme po zvážnici dolinkou Kvidalen - fotil M. Kubíček
Zvážnica končí pri chatkách, nasleduje zľadovateľáa stopa Pekelným lesíkom č.3
Turbo max? Kdeže. To len stopa v lesíku bola miestami taká zľadovateľá, že som si na nej skoro papuľu rozbil, keď mi pásy občas nečakane podkĺzli - fotil M. Kubíček
Na strastiplný výšlap zamrznutým lesíkom dávajú rýchlo zabudnúť krásne výhľady na okolie Eresfjordu
Eresfjorden
Nad lesom sa zamrznutý betón postupne mení na prašan a výšlap je o poznanie príjemnejší (teda aspoň pre mňa na lyžiach, Mišo na snežniciach hovoril presný opak) - fotil M. Kubíček
Aj šuter a jeho zamrznutá polovička si výhľady na Eresfjorden určite patrične užívajú
Prevejčeky na severnom ramene Skjorty sú na nórske pomery naozaj miniatúrne, čo dosvedčuje snehovú mizériu, ktorá tu túto zimu vládne - fotil M. Kubíček
Zo severného ramena ideme pozrieť pár metrov na východ, odkiaľ spadá do Kanndalen krátky ľadovček, ktorý by mal možno viacej nového sniežiku než SZ svahy
Na záver výšlapu nás čaká vyfúkaný vrcholový výšvih - fotil M. Kubíček
Betónový záver šlapem radšej napešo s mačkami - fotil M. Kubíček
Po štyroch hodinách dosahujeme vrchol (ktorý má zhodou náhod na meter rovnakú výšku ako neďaleký Flotatinden), takže nasledujú obligátne vrcholové pózovačky - fotil M. Kubíček
Mišo má vrcholové pózy evidentne veľmi dobre zvládnuté, mám sa od neho v tomto smere ešte čo učiť
Panoráma z vrcholu Skjorty (pohľad od SZ cez S a V až po J, pre zväčšenie panorámy pravé tlačítko myši + Zobraziť obrázok + zoom)
Tieň mohutnej Skjorty, ktorý začína zahaľovať záver doliny Kanndalen
Letecký pohľad na Kanndalssetru
Pri sekundárnej vrcholovej pyramídke nasleduje tesne pred zjazdom druhá séria pózovačiek
A potom na rad konečne prichádza jazda, ktorú tentokrát trochu netradične začínam priamo z vrcholového mužíka - fotil M. Kubíček
Slalom pomedzi zamrznuté šutre vrcholovej časti Skjorty - fotil M. Kubíček
Pre Michala je v týchto podmienkach zjazd na snowboarde vcelku výzva
Spod vrcholovej časti spadá na západ do Kvidalen séria strmších žľabov, no žiaden z nich nie je kompletne vysnežený, takže nakoniec musím vytraverzovať naspäť doprava na SZ pláne
Počas traverzu doprava ma zlákala panenská mulda plná skrytých žralokov, ktoré si už schuti brúsili zuby na moje lyže - fotil M. Kubíček
Synchronizovaný útok dvoch zákerných žralokov som nemal šancu ustáť  - fotil M. Kubíček
Pre lyže sa stal žraločí útok takmer smrteľný a ja preto zvyšok svahu lyžujem s miernym psychoblokom z ďalších nečakaných žralokov, ktoré by mohli mojim lyžiam v tomto stave poľahky uštedriť fatálne KO - fotil M. Kubíček
Michal mal na snowboarde viac šťastia a počas jazdy nechytil žiadny zásadnejší šuter
Zo slnkom zaliatych SZ svahov Skjorty pokračujeme do tieňa doliny Kvidalen
Ešte pohľad na naše oblúčiky v strednej časti zjazdu zo Skjorty

 

 

Trochu viac vpravo vidieť osudovú muldičku, z ktorej sa na mňa stále škeria dva útočné žraloky
V doline Kvidalen lyžujeme smerom do koryta potoka Kvidalselva - fotil M. Kubíček
Koryto Kvidalselvy je v zlých podmienkach a Michala skutočne obdivujem, že to dokáže zísť dole na snowboarde
Záver zjazdu patrí ľadovým rigolom zvážnice v Kanndalen, čo znova predstavuje zábavu hlavne pre Miša na snowboarde
Po ceste z Eresfjordu do Molde sa ešte zastavujeme nafotiť západ slnka nad Langfjordom
Večerný Langfjorden (v pozadí vidieť niekoľko desiatok kilometrov vzdialený masív dvojvrcholu Blaskjerdingen)
Na intráku sa po dnešnom útoku žralokov s nevoľou utvrdzujem v tom, že pokiaľ tu chcem niečo serióznejšie pojazdiť, urgentne potrebujem nové lyže...

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


 

23. február: S Mišom na Blastolen

Michal. Študent Erasmusák, outdoorový nadšenec, milovník dobrodružstva, skvelý kuchár, tvor vynaliezavý, expert na optimalizáciu životných nákladov. Mišo je pre mňa zatiaľ najpríjemnejšie prekvapenie môjho tohoročného pobytu v Molde. Skutočne ma ani vo sne nenapadlo, že tu na severe stretnem týpka z Brna, ktorý je do sveta hôr a Prírody zbláznený podobne ako ja. Zrejme ani on nečakal, že tu natrafí na niekoho podobnej krvnej skupiny a skoro mu oči z jamôk vypadli, keď ma po mojom príchode do Molde videl z auta vykladať všetok ten lezecko-lyžiarsko-bajkovací vercajk. Jediná škoda, že si sem so sebou nezobral výbavu na skialp aj on. Našťastie tu však má aspoň snežnice, paličky, snowboard a hlavne chuť spoznávať nepoznané...

Východná stena masívu Blastolen

Východná stena masívu Blastolen

JV hrebeň Blastolen. Po relatívne dlhom a trochu nezáživnom výšlape sa nám pred očami zrazu objavuje v plnej kráse azúrovo modrý Romsdalsfjorden obklopený zasneženými vrcholkami okolitých štítov. Vo svojom živote som už mal šancu zažiť krásu Prírody v rôznych podobách, no tento pohľad mi skutočne vyráža dych. Chvíľu len tak stojím v nemom úžase a kochám sa touto nádhernou scenériou, týmto umelecký dielom, ktoré dokáže vytvoriť len sama Príroda. Potom vyťahujem foťák a fotím. Cvakám spúšť znova a znova. Akoby som sa snažil nejakým spôsobom zvečniť tieto okamihy, ktoré z môjho pohľadu nemajú ďaleko od dokonalosti, od stavu totálnej vnútornej rovnováhy, kedy rúcam hranice svojho ega a splývam s Prírodou v jednu bytosť. Sú to momenty, kedy mám pocit, že žijem naozaj naplno, že som presne tam, kde patrím. Sú to zážitky, kvôli ktorým sa oplatí skutočne žiť a nie len prežívať. A práve fotografie podľa mňa predstavujú spôsob, ako si tieto zážitky istou formou uchovať a mať možnosť vracať sa k nim i v budúcnosti. Stačí pohľad na fotky, ktoré zachytávajú takéto momenty a niektoré tie úžasné pocity sa vrátia. Akoby som sa prostredníctvom fotografií a videí dokázal premiestniť v priestore a čase naspäť do okamihov, kedy som intenzívne zažíval pocity šťastia. Okrem toho fotky predstavujú jeden zo spôsobov, ako zdieľať zážitky s ostatnými ľuďmi, ako im aspoň nepriamo sprostredkovať krásu Prírody. Cvakám teda ďalej. Zvečňujem severskú nádheru do elektronickej formy dúfajúc, že tým niekoho vyprovokujem, aby sa do tejto prekrásnej krajiny prišiel pozrieť na vlastné oči a mohol úžasnú nórsku Prírodu zažiť komplexne, všetkými zmyslami...

 

(Michalov reportík z tripu nájdete na jeho webstránkach navandr.eu)

 

Zákres zjazdu z Blastolen (fotené 21.3.2010 z Tarloysy)
Mapa so zákresom skialpinistickej túry Mandalen (Moen) - Modalen - Blastolen - Sausetbotnen - Sauset (Romsdalsfjorden)
Pekný východ slnka pri čakaní na trajekt zo Solsnes do Afarnes je akoby predzvesťou krásneho dňa, ktorý je dnes pred nami
Blastolen pri pohľade z Rodvenfjorden
Výšlap začíname z Moen (cca 100 m.n.m.). Ja na skialpoch, Mišo na snežniciach so snowboardom na chrbte...
V lesíku netriafame priamu cestu k Tverrlisetre a namiesto toho šlapeme k chatkám pod Kaldtindom
Chatka s výhľadom na Mandalen (v pozadí vľavo vidieť lákavý Masvasstinden)
Tverrlisetra na dne spodnej časti Modalen
Michal na snežniciach nebol z dlhého šikmého traverzu popod Grontinden až taký nadšený...
Zmrznutý zvráskavený sneh nejakú skvelú lyžovačku nesľubuje, ale aspoň sa nemusíme báť lavín
S barančekmi nad hlavou si pomaličky ťapkáme na plató v strednej časti Modalen
Výhľad z Modalen smerom na SZ svahy Skjervanu (vľavo) a krásnu pyramídu Middagstindu (vpravo)
Minijazierko na potoku zurčiacom nadol Modalom
Z Modalen šlapeme do širokého sedla medzi Litleheikollen a Trollstolen (v pozadí masív Prosten a Vassfjellet) - fotil M. Kubíček
Západná strana sedla je v hornej časti poriadne vyfúkaná
Na druhej strane sedla na plate medzi Trollstolen a Blastolen to našťastie znova naberá tú správnu zimnú atmosféru
Po dvoch-troch hodinách dosahujeme JV hrebeň Blastolen, odkiaľ sa nám ukazuje nádherná scenéria Romsdalsfjordu
Nádherných výhľadov sa nevieme nabažiť
Priamo z Romsdalsfjordu vyrastá Frisvollfjellet, v pozadí sa belejú kopce okolo Skorgedalen a Isfjorden
Centrálna časť Romsdalu okolo Isfjorden a Innfjorden, v ktorej dominuje Store Venjetinden (v pozadí v strede) a Store Trolltinden (vpravo)
Na vrchole Blastolen vyskakujeme od radosti a tešíme sa z prítomnosti v tomto úžasnom prírodnom zákutí
Počasie je ideálne a nemáme sa kam plašiť, takže sa na vrchole môžeme v kľude najesť a pred lyžovačkou (resp. snowboardovačkou) si trochu oddýchnuť - fotil M. Kubíček
Samozrejme, ani tentokrát si neodpustím vrcholovú panorámu (pohľad z vrcholu Blastolen smerom na SZ, S, V, J a JZ)
Toľká krása si zaslúži ešte jednu panorámu, tentokrát zazoomovanú na Romsdalsfjorden (pre zobrazenie panorámy vo väčšom rozlíšení: pravé tlačítko myši a Zobraziť obrázok)
Na vrchole sa na chvíľu lúčim s Mišom, ktorý na snowboarde pôjde naspäť tou istou trasou, ako sme šli hore - fotil M. Kubíček
Ja mierim nadol trochu strmším terénom východnej steny cez Sausetbotnen a ďalej potokom dole až do Romsdalsfjordu
Pred dnešok sa lúčim s poslednými lúčmi hrejúceho slniečka a pokračujem v lyžbe nadol do chladného kotla
Pohľad na moje nevýrazné oblúčiky v strednej časti východnej steny (nad Sausetbotnen)
Lyžovačka s takýmto výhľadom pod nosom patrí k mojim životným zážitkom
Počas dlhého zjazdu občas prefrčí zrkadlovým fjordom nejaká lodička
V obrovskom amfitéatri Sausetbotnen si v kľude môžem dať chvíľu pauzu, lavíny tu pri tomto minime snehu naozaj nehrozia...  (nad lyžami vpravo hore vidieť líniu hornej časti zjazdu)
V koryte potoka pod Sausetbotnen nadšenie z lyžovačky dočasne tlmí zamrznutá hrochoť
Jazdu hornou a strednou časťou potoka občas spestrí plytký ľadopadík
Asi 150 výškových metrov nad fjordom sniežik definitívne končí, takže z lyží prepínam na mačky, na ktorých rýchlo zbieham záverečnú časť zamrznutého potoka
Potok je v spodnej časti krásne vyľadnený, takže to na mačkách ide relatívne rýchlo
Dole v Sauset na brehoch Romsdalsfjordu to kvôli absencii snehu pripomína viac jar než koniec februára
Zo Sauset pokračujem okolo strojov na zhadzovanie ľadu starou cestou na malé parkovisko na konci Mandaltunnelen, kam po mňa na aute príde Michal
Cestou späť v Afarnes ešte fotíme pekný západ slnka
Zapadajúcim slnkom sfarbené oblaky a ich odraz na hladine fjordu podčiarkujú dnešný skvelý deň, počas ktorého nám Príroda dopriala vidieť a zažiť nskutočné množstvo svojej krásy. ĎAKUJEME!

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


 

19. február: Šľahačkový Flotatinden

Cez víkend konečne prichádza vytúžený snehovo-dažďový fekálik. Kto by si bol pomyslel, že zrovna v Nórsku si budem želať niečo také, že? Táto zima je však v okolí Romsdalu na zrážky naozaj chudobná a viacerí domáci aj nedomáci už netrpezlivo čakajú na poriadnu snehovú nádielku. No tá nie a nie prísť a keby som so sebou zo Slovenska koncom januára nepriviezol tých pár desiatok cenťákov stredoeurópskeho sniežiku, doteraz by sa tu na zamrznutej tráve mohli ovce pásť.

Východná strana masívu Flotatinden pri pohľade z doliny Oksendalen

Východná strana masívu Flotatinden

Našťastie sa zdá, že sa Odin nad nami skialpinistami, freerajdermi, fjellskiermi, bežkármi a ďalšími snehovo závislými skupinami ľudí, nakoniec predsa len zmiluje a urobí si tam hore poriadok so svojimi podriadenými zodpovednými za chod počasia. Ja si zatiaľ v kľude porobím pár vecí do školy, aby som si cez týždeň mohol spraviť deň voľna pre prípad, že cez víkend naozaj niečo prisneží. Práve tento flexibilný čas práce/štúdia je jedna z najväčších výhod doktorandského života. Pokiaľ nemám cviká alebo nejaký míting súvisiaci s mojou výskumnou činnosťou, môžem si čas zmanažovať tak, ako potrebujem. Keď treba, pracujem cez víkendy a bežne po večeroch ťahám až do polnoci, aby som cez deň mohol väčšinu času venovať iným činnostiam. Je síce pravda, že pri tomto intenzívnom spôsobe života mi času nazvyš veľa nezostáva a možno pri tom prichádzam o niečo, čo iní ľudia pokladajú za dôležité. Všetko je to však záležitosťou životnej vízie, hodnôt a priorít človeka, od ktorých sa odvíja to, čo pokladáme za dôležité a správne a čo nie. To je jeden z dôvodov, prečo na mnohé záležitosti neexistuje len jeden správny názor, len jedna správna odpoveď. Môže ich existať viac v závislosti od uhlu pohľadu konkrétneho človeka. Podobne je to aj pri otázkach spôsobu života, ktorý je podľa mňa potrebné posudzovať v kontexte vnútorného i vonkajšieho sveta konkrétnej osoby a nevidieť len ten svoj pohľad ako jediný správny. U mňa je situácia momentálne taká, že vzhľadom na životnú filozofiu, s ktorou sa vnútorne stotožňujem a ktorú sa snažím neustále podrobovať kritike, pokládam smer môjho života za správny, a tak nemám dôvod v blízkej dobe uvažovať o nejakej zásadnej zmene...

V nedeľu-pondelok hore naozaj kydlo 30-40 čísel nového snehu a v utorok hlásia pekné počko, takže plán je jasný - LYŽE! Romantickú samotu posledných dvoch výletov tentokrát mením za príjemnú spoločnosť Berry a Roberta, ktorí si na poslednú chvíľu vybavili v práci voľno. Berry ako expertka na tunajšie hory navrhuje vzhľadom na posledné sneženie plytký Flotatinden (v preklade "Smotanová hora"), ktorý nie je ohrozovaný lavínami a vzhľadom na smer vetra posledných dní by tam mal byť nafúkaný čerstvý prašaník. A veru že aj je! Smotanová hora zostáva verná svojej povesti a na svojich tiahlych pláňach nám servíruje chutnú porciu lahodného prašanu. Len si tak mľaskáme, keď si z neho lyžami ukrajujeme kúsok za kúskom a vychutnávame jeho mrazivú príchuť. Dole nám nezostáva nič iné len konštatovať: "Bolo to výborné, ďakujeme!" No to nie je všetko. Čerešničkou na dnešnej šľahačkovej torte je výborná večera u Berry a Roberta, kedy si opäť a znova musím pripomenúť, aké som mal šťastie, keď som takmer presne pred tromi rokmi na Kvannfjellete stretol týchto skvelých ľudí...

Mapa so zákresom lyžiarskej túry na Flotatinden
Výšlap na Smotanovú horu začíname pri farmách Brandstadu
Po vyšlapanej stope naberáme výšku relatívne rýchlo (fotila Berry)
Popod Henrikbotnnebbu mierime do múld SV ramena Flotatindu
Prví dvaja snehoborci tlačia stopu príliš vysoko...
Berry s Robertom to tu však poznajú lepšie, preto začíname šlapať vlastnú stopu
Zo slnečných lúčov na chvíľu prechádzame do mrazivého tieňa
... a potom naspäť na zubaté slniečko
Na JV svahoch Henrikbotnnebby vidieť, že s lavínovkou to na dnes veru nepreháňali (v pozadí Litlskjorta, fotila Berry)
Plní elánu a energie razíme stopu panenským trblietajúcim sa prašanom
Všade okolo nás len modro-biela krása
Troll Miro, za ktorým sa v tesnom závese drží Robert (fotila Berry)
Už počas výšlapu sa nám všetkým zbiehajú slinky na túto chutnú snehovú šľahačku
Na SV ramene vďaka skratke dobiehame prvých dvoch lyžiarov (v pozadí vidieť vrchol Flotatindu)
Na vrchol je však ešte ďaleko, veľmi ďaleko...
Orandžový troll Miro počas výšlapu SV ramenom (fotila Berry)
Z ramena sa nám v diaľke ukazuje Eresfjorden
Záverečná tretina výšlapu patrí rozsiahlemu snehovému svahu, z ktorého časť je tvorená malým ľadovcom
Napriek tomu, že razíme stopu a máme za sebou už tri hodiny šlapania, frčíme nahor obdivuhodným tempom
Ostatných nechávame ďaleko za sebou
Horný snehový svah je nekonečný, no na prichádzajúcu únavu dávajú zabudnúť  nádherné okolité výhľady
Výhľad smerom na juh na kopce nad dolinkou Breitela (vpravo dominuje Vikesoksa)
Niektoré pohľady na Flotatinde naozaj vytvárajú v človeku dojem, akoby celá hora bola potretá jemnou vrstvou smotany


 

 

Záverečná časť snehového poľa, nad ktorým trónia vežičky vrcholového hrebeňa Flotatindu
Posledné cik-caky a v pozadí dolina Oksendalen, z ktorej sme pred necelými štyrmi hodinami štartovali (fotila Berry)
Výhľad spod vrcholového hrebeňa smerom na sever na Eresfjorden a kopec Skjorta, ktorý má zhodou náhod na meter rovnakú výšku ako Flotatinden
Záverečné metre kvôli sklonu šlapem s lyžami v ruke a neustále obdivujem krásne výhľady navôkol (fotila Berry)
Pohľad spod vrcholu Flotatindu smerom na SV
Berry s Robertom nechávajú lyže asi 15 metrov pod vrcholom
Po vylezení na hrebeň sa nám otvárajú krásne výhľady na druhú stranu
Berry, Robert a troll Miro pri dopĺňaní energie na vrchole Flotatindu
Panoráma z vrcholu Flotatindu smerom na SZ, S, V, J a Z
Pár minút po nás zdola prichádzajú ďalší štyria ľudia a vrchol začína byť na môj vkus trochu preplnený
Aj ostatní si zvečňujú okolitú krásu do elektronickej formy
Po krátkej prestávke na vrchole sa chystám na zjazd a pozerám, kade by bolo najlepšie skočiť horný prevejčok (fotila Berry)
Zoskok z hrebeňa je vzhľadom na kvalitný sneh a nízku expozíciu veľmi jednoduchý (fotila Berry)
V parádnom snehu zapúšťam prvý oblúk a panenským snehom prášim nadol (fotila Berry)
Môj lyžiarsky podpis na hornom svahu Flotatindu
Berry s Robertom začínajú spod hrebeňa lyžovať pár minút po mne
Radosť sledovať súhru ich ladnej jazdy
Počas jazdy nadol stretávame dvoch oneskorencov smerujúcich na vrchol, ktorí budú mať čo robiť, ak chcú z vrchola zlyžovať dolu do doliny ešte za svetla
Nižšie v lesíku prašan prechádza v nepríjemnú kôrovitú hrochoť, ktorá je jediný mínusom dnešného dňa (na fotke lyžuje jeden z trondheimských freerajderov)
Záverečných cca 200 metrov patrí paličkovaniu po zamrznutej riečke Usma
Berry a Robert zhora prichádzajú cca 15 minút po mne a ja sa nestačím čudovať, ako mohli na telemarkových lyžiach tak rýchlo zlyžovať tým pekelným lesíkom
S údolím Oksendalu sa pre dnešok lúčime a s vychádzajúcim mesiacom a poslednými lúčmi slnka frčíme domov.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


 

15. február: Vyfúkaná Klauva a posledná slovenská klobása

Z Isfjordu vyrážam tesne po desiatej a podľa očakávania sa mi šlape mizerne. Žiadne prekvapenie, veď už ráno na intráku som sa celý cítil nejaký pokrčený a pohrával som sa s myšlienkou, že dnes dám lyžiam pokoj. Po zahrievacej polhodinke sa však stav môjho organizmu trochu zlepšuje, no i tak mám čo robiť, aby som sa po vyše troch hodinách doplazil až hore na Klauvu (1512 m).

Z svahy kopca s názvom Klauva

Západné svahy Klauvy

Na vrchole dojedám zvyšky first price chleba so syrom a klobásou, ktoré som si do zásoby priviezol zo Slovenska, aby ma v Molde nelákala myšlienka chodievať po nociach na mäso, ktoré zadarmo ponúkajú odpadkové koše pri supermarketoch. Keď už spomínam nočné grátis nákupy, treba poznamenať, že mäsko a iné dobroty z tohto veľmi lacného zdroja sú väčšinou naozaj kvalitné, hoci sú po záruke a namiesto regálov v obchode sa nachádzajú v odpadkových košoch (samozrejme zabalené, v slovenských obchodoch by sa také potraviny veselo predávali ďalej a ešte by za to chceli aj peniaze). V niektorých supermarketoch si síce môžete skúsiť niečo vypýtať aj tvárou v tvár od tety predavačky, ale predsa len aj študenti z bývalého východného bloku majú svoju hrdosť, a tak často radšej preferujú nočný prieskum kontajnerov, ktorý im zabezpečuje akú-takú mieru anonymity. Pre chudobnejších študentov, ktorí vedú v Nórsku dobrodružný život a uprednostňujú pri ňom investície do zážitkov a cestovania, je to zaujímavá možnosť, ako mesačne ušetriť vcelku slušnú sumu peňazí. A čo na tom, že vás v noci občas nabalených zastavia hliadkujúci policajti a spýtajú sa, čo máte v tých veľkých bágloch a plných igelitkách. Stačí spomenúť, že ste zahraniční študenti a so súcitným výrazom v tvári vás bez problémov nechajú s vaším potravinovým úlovkom odkráčať nočnými ulicami naspäť na internát... Na vrchole Klauvy pomaly dojedám jeden z posledných kúskov klobásy importovanej zo Slovenska a snažím sa pri tom nemyslieť na krutý fakt, že pokiaľ tu v Nórsku dostanem v najbližších mesiacoch chuť na nejaké kvalitnejšie mäso, asi sa ani ja nevyhnem polnočným nákupným akciám. S tým si však teraz nejdem lámať hlavu a radšej sa sústredím na zjazd, ktorý v týchto podmienkach nebude žiadna zábava. Posledné dva dni totiž trochu pofukovalo a aj to málo prašanu, čo tu bolo, zmizlo ktoviekam. Zostala len ubitá doska a trčiace šutre, pomedzi ktoré občas vyteká nejaký ľadík. No čo už, dnešné lyžovanie asi nebude zrovna highlightom sezóny, ale aspoň si o to viac budem cenniť lyžovačky v lepších podmienkach. Snáď sa ich túto zimu v krajine trollov dočkám...

Mapa so zákresom lyžiarskej túry Isfjorden (Ytre Kavli) - Loftskarsaetra - Hestebotn - Klauva - Svartevatnet - Loftskaret - Loftskarsaetra - Ytre Kavli
Klauva pri pohľade z okna mojej študentskej izbičky na Fabrikkvegen
Stará známa Loftskarsaetra na úpätí kopčeka Skarven
Isfjorden a dolina Venjesdalen, nad ktorou sa hrdo týči snáď najkrajší štít Romsdalu - Store Venjetinden
Difúzne obláčiky, Isfjorden a moja osamelá stopa v spodnej časti Hestebotn
Pohľad na západnú stenu Kirketaketu vyvoláva nostalgické spomienky na moju prvú nórsku lyžovačku, korú som v krajine trollov absolvoval 14.1.2010
Chatka v dolinke Hestebotn
Počas výšlapu sa mi na južnom horizonte začínajú v plnej kráse ukazovať špicaté vrcholy najdivokejšej časti Romsdalu
JV stena Kolového štítu?! Horná časť Hestebotn, v ktorej závere vidieť JV stenu Klauvy, skutočne pripomína Malú Zmrzlú dolinu vo Vysokých Tatrách
Až na hrebeni medzi južnou a hlavnou Klauvou sa mi naplno ukazuje snehová mizéria, ktorú tu narobil včerajší vietor
Západne odo mňa v diaľke vidieť osvetlený skorgedalský Skarven so svojím dlhánskym JV svahom, ktorý je na tom snehovo určte lepšie než Klauva
Troll Miro na vrchole Klauvy
Pohľad nadol vyfúkaným západným svahom Klauvy, ktorý spadá dolu do doliny Langadalen
V hornej tretine svahu sa miestami dal nájsť hutný sniežik s nádychom prašanu
Nižšie sa však sneh mení na nechutnú dosku a lyžovačka za veľa nestojí
Zjazdík v spodnej časti miestami spestrujú pekné ľadopádiky
Pohľad na vyrafaný západný svah Klauvy po zlyžovaní k Svartevatnet
Po Klauve ma ešte čaká kratučký výšlap do sedla Loftskaret a následná jazda dole do Isfjordu k odparkovanému autu.

 

 

 

 

 

 

 


 

12. február: Samota na Sate

Žľab v JZ stene Saty potešil vcelku dobrou lyžbou a ja si pod vplyvom endorfínov a iných návykových látok, ktoré dokáže vyprodukovať ľudské telo, sedím na čistinke v doline Ljosadalen a rozmýšľam o tom, ako mi je dobre. Okolo mňa nikoho, som tu úplne sám. Sata patrí k najizolovanejším kopcom v oblasti na rozhraní Isfjordu a Nesset, pričom najkratší prístup pod ňu trvá zo Skorgedalen niekoľko hodín. Preto nepatrí zrovna k populárnym vrcholom, no o to viac si tu môžem vychutnávať čaro horskej samoty a nerušene vnímať krásy zimnej Prírody.

JZ stena Saty

Žľabovitá JZ stena Saty

Okrem mojej lyžiarskej stopy nevidieť široko ďaleko žiadne známky ľudskej aktivity, len kde-tu je zamatový povrch trblietavého snehu pokreslený drobnými vtáčími stopami. Zo žiadnej strany nepočuť zvuky civilizácie, len úžasné ticho romsdalských kopcov, ktoré je občas prerušené šepotom mrazivého severského vetríka. Takýto pokoj človek nezažije, pokiaľ je v horách v spoločnosti iných ľudí, hoci výlety s partiou priateľov majú tiež svoje čaro.  Z času na čas však mávam pocit, že potrebujem byť sám, pretože samota v Prírode mi často dokáže sprostredkovať pocity spokojnosti až šťastia intenzívnejšie než spoločnosť ľudí. Niekomu to možno príde zvláštne, ale u mňa je tomu tak. Samota a šťastie sa podľa mňa navzájom nevylučujú, najmä nie v horách a Prírode, kde je človek obklopený toľkou krásou. Aj keď na druhej strane, vo filme Into the Wild (Volanie divočiny) zaznieva jedna veľmi pekná myšlienka, ktorá by na prvý pohľad mohla spochybňovať moje predchádzajúce úvahy. Film totiž končí vetou: "Štastie je skutočné, len keď ho zdieľame." Áno, súhlasím. Avšak máme mnoho spôsobov, ako pocity spokojnosti a šťastia zdieľať s inými ľuďmi. Možno tým mojím spôsobom je práve písanie týchto riadkov, ktoré si pár ľudí prečíta a bude ich to inšpirovať a motivovať, aby nachádzali šťastie aj tam, kde ho dokážem nachádzať ja... Z hlbokých filozofických úvah ma preberá pohľad na hodinky - 13:45. Najvyšší čas pohnúť sa ďalej, mám pred sebou ešte poriadny kus cesty. Dopíjam šálku chladnúceho čaju, lepím pásy a vydávam sa na dlhý pochod zadnou časťou doliny Ljosadalen, za ktorou ma čaká Langadalen a na záver, aby mi náhodou nebolo málo, ešte aj Mittetdalen...

Mapa so zákresom lyžiarskej túry Mittetdalen - Satevatnet - Sata - Ljosadalen - Ljosavatnet - Knollskaret - Langadalen - Masvatnet - Masskaret - Mittetdalen
Ranná samota na parkovisku v Mittetdalen
Dolinu Mittetdalen v hornej časti uzatvára trojica kopcov Masvasstind, Svartevasstind a Sata
Stromček samotár a SV hrebeň Saty
Troll Miro na vrchole Saty
Výhľady zo Saty smerom na západ na hory Skorgedalu (osvetlený dominuje Smorbottfjellet, ktorý som spolu s Kvasstindom a Skarvenom lyžoval koncom februára 2010)
Zubatý hrebeň Trolltindanu
Pohľad nadol do žľabu, ktorým idem lyžovať dole do Ljosadalen
Troll Miro v hornej časti žľabu
Pohľad nahor do hornej polovice žľabu
V doline Ljosadalen po zlyžovaní JZ steny Saty
Detail zlyžovaného žľabu pri pohľade z Ljosadalen
Po lyžbe na Sate ma čáka dlhý pochod zadnou časťou doliny Ljosadalen do sedla Knollskaret (v pozadí)
Počas šlapania môžem naplno vnímať okolitú krásu trblietavej zimnej Prírody
Osamotená chatka pri plese Ljosavatnet
Zadná časť doliny Ljosadalen, ktorou sa niekoľko kilometrov tiahne moja osamotená lyžiarska stopa
Pohľad zo sedla Knollskaret na muldičky, ktorými budem lyžovať do zadnej časti doliny Langadalen (na druhej strane doliny osvetlený západný svah Klauvy)
Zamrznuté pleso Masvatnet a nenápadná chatka Masvassbu
V sedle Masskaret mám po takmer ôsmych hodinách šlapania a lyžovania pomaly aj dosť, a tak som rád, keď sa v prichádzajúcom šere unavený spúšťam dolu do Mittetdalen, kde na mňa už netrpezlivo čaká osamotená Vektrička.


 

 

 

 

 

 

 

 

 


 

9. február: Praskajúca Vektrička a prašanový Nonstinden

Mrazivé ráno na parkovisku neďaleko Berillstolen (cca 350 m.n.m.), náš dnešný cieľ Nonstinden vidieť osvetlený v pozadí

Na parkovisku pod Nonstindom

V Molde chladno, v Afarnes prituhuje, v Isfjorde začína byť seriózna zima a v Innfjorde kosa až auto praská. Doslova. Cesta pod Nonstinden trvá z Molde cca dve hodiny a prechádza viacerými fjordmi, pričom je vcelku zaujímavé sledovať mikroklímy jednotlivých oblastí. Napríklad taký Isfjord (v preklade Ľadový fjord) si svoje pomenovanie určite zaslúži. Zážitok z mrazivej jazdy občas spestrí prechádzanie tunelmi, kde teplota vzduchu zrazu stúpne z -20°C na +8°C a všetko sa začne rosiť. Ak je tunel dlhší, auto sa stihne zvonku trochu zohriať a po výjdení z tunela na mráz prichádza náhle ochladenie o takmer 30 stupňov. Plechy auta pri tom párkrát skutočne zapraskali až tak, že sme mali pocit, akoby sa náš samochod začal rozpadávať na kusy. Našťastie, Vektrička zvládla aj túto zaťažkávaciu skúšku bez problémov, a tak sa môžeme okolo desiatej v krutom mraze pustiť do výšlapu na mohutný Nonstinden (1573 m)... Výšlap nám trval štyri hodiny, no vrchol nás odmeňuje parádnym počasím, nádhernými výhľadmi a perfektným prašanom. Radosť zapúšťať rýchle dlhé oblúky na nekonečných pláňach trblietavého snehu! Aj telemarkisti Berry s Robertom si lyžovačku patrične užívajú a rozplývajú sa nad kvalitou hebkého snehu. Takýto fajnový sniežik tu vraj nebýva až tak často, pretože silné nórske vetry ho dokážu behom pár hodín sfúkať dole do dolín a fjordov, prípadne ho ubijú na nepríjemnú dosku. Na to však teraz nemyslíme a snažíme sa vychutnávať si každučký oblúčik, ktorý nám ponúka dnešný skvelý deň. Až dole pri aute začína znova dobiedzať nepríjemná kosa, takže sme celkom radi, keď praskajúca Vektrička začína kúriť a my môžeme v teplúčku spokojní frčať naspäť do Molde.

Mapa so zákresom lyžiarskej túry z Berillstolen na Nonstinden
Z parkoviska šlapeme po rovinatej doline do horskej osady Bostolen
Domčeky osady Bostolen
Kopce južne od Bostolen sú divokejšie než ich severní bratia (na fotke vidieť pekný Gronfonnfjellet)
Spoza kopcov nad dolinkou Gronfonnbotnen sa na nás začína ceriť zubaté slniečko
Berry s Robertom frčia nahor rýchlo a ja im popri fotení ledva stíham
Sniežiku je v tejto oblasti relatívne dosť v porovaní s kopcami v blízkom okolí Molde
Z doliny šlapeme nahor JZ ramenom Nonstindu
Berry a jej pohľad smerom na Litlevasstinden
Výšlap JZ ramenom nemá konca kraja, no náš entuziazmus posilňujú výhľady doľava do vysneženej muldy, ktorou budeme lyžovať
Z horných partií Nonstindu sa nám ukazujú pekné panorámy smerom na juh na more kopcov oblasti Sunnmore
Viditeľnosť je výborná, a tak v Sunnmore môžeme vidieť aj špicatý Slogen (v strede mierne vpravo), ktorý sme zlyžovali v máji 2010
Troll Miro na predvrchole Nonstindu (fotila Berry)
Z predvrcholu nás čaká už len krátky plochý hrebeň na hlavný vrchol
Berry tesne pod vrcholom Nonstindu
Neďaleko vrcholu sa už stihla usadiť partička skituristov vychutnávajúcich si výhľady smerom na Moldefjorden, za ktorým sa ďaleko v pozadí črtá Atlantický oceán
Berry s Robertom na vrchole Nonstindu
O pár sekúnd neskôr si na vrchole Nonstindu s Robertom zapózoval aj onášivkovaný troll Miro
Panoráma z vrcholu smerom na JZ, Z a S

 

Zoom na sever smerom na Molde
Romsdalsfjorden a dedinka Voll v ústí doliny Mandalen
Panoráma z vrcholu smerom S a V
Konečne lyžba a oblúčiky rôzneho polomeru v hornej časti JZ muldy
Robert a jeho spanilá telemarková jazda nadol nedotknutými pláňami strednej časti muldy
Berry s Robertom v spodnej časti muldy
Moja prvá tohoročná lyžiarska fotka z Nórska patrí prašanovým pláňam Nonstindu
Po skvelej lyžbe ešte musíme odpaličkovať pár kilákov dolinou k autu

 

Chatky Bostolen a západná stena Grafonnfjelletu, ktorú dopisujem do to-do-listu potenciálnych nórskych skiextrémov
Aj JZ svah vedľajšieho Mittagstindu je po dnešku poriadne rozlyžovaný
K autu prichádzame za silnejúceho mrazu až okolo 17tej podvečer, balíme švestky a frčíme naspäť do Molde.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


 

7. február: Žraloky na Snotinde

Z intráku vyrážam 9:15 a po E39tke frčím smerom na Batnfjord do oblasti Gjemnes, ktorej najvyšším vrcholom je Snotinden (1027 m). Je naozaj luxus mať tu vlastné auto a nebyť viazaný na autobusy, ktoré sú drahé a do niektorých oblastí jazdia zriedkavo až nikdy. Navyše, samotné jazdenie po zimných nórskych cestách je celkom zaujímavá skúsenosť, pretože vo všeobecnosti okrem hlavných ťahov Nóri posýpajú svoje cesty výrazne menej než napríklad Slováci. Kvalitné zimné pneumatiky sú preto nutnosť, hoci pneumatiky s hrotmi nie sú povinné.

Južná strana masívu Stortussen - Snotinden

Južná strana masívu

Stortussen - Snotinden

Napriek tomu ich v tejto oblasti Nórska väčšina domácich v zime používa (na rozdiel od väčších miest ako Oslo či Bergen, kde sa za používanie pneumatík s hrotmi platia relatívne vysoké poplatky a ľudia si tam dobre premyslia, či také pneumatiky naozaj potrebujú). Najväčšie stresy pri šoferovaní si však vodič nezvyknutý na mieste pomery užije pri jazde mestom, hlavne ak je čerstvo posnežené a vozovka je ako mydlo. Totiž Nóri sa na prechodoch pre chodcov nezvyknú pozrieť, či ide zľava alebo sprava nejaké vozidlo a na cestu zvyčajne vykročia úplne bezstarostne. Z pohľadu vodiča môžu byť tieto bezstarostné prechody vozovky niekedy dosť nečakané a zrejme aj to bude jedným z dôvodov, prečo domáci vodiči pred prechodmi pre chodcov pribrzďujú už vtedy, keď sa chodec ešte len blíži k samotnému prechodu. Ako pešiaka ma to vždy veľmi potešilo, no ako vodič si musím dávať sakra pozor, aby som tu na zľadovatelých cestách niekoho nechtiac neposlal do nemocnice...

Vrchol Snotindu dosahujem okolo pol jednej po vyše dvoch hodinách šlapania. Čas celkom dobrý vzhľadom na to, že sprievodca píše na výstup 3-4 hodiny a že som celý čas musel sám prešlapávať stopu. Na vrchole počko gýčové a bez vetra, takže si dávam zaslúženú pauzu a rozmýšľam, kade budem v týchto minimálnych snehových podmienkach lyžovať nadol. Nakoniec sa rozhodujem pre direkt žliabok smerom na JZ, kde vyzerá byť najviac čerstvého prašanu a najmenej trčiacich šutrov. O to viac šutrov je však skrytých v snehu, čo s nevôľou zisťujem pri následnom zjazde. Dole nad plesom Lagasvatnet kontrolujem stav lyží a na počudovanie sa zdá, že prašan plný žralokov prežili relatívne v pohode. Dávam si preto ešte jeden krátky výšlap južným rameno Snotindu, odkiaľ lyžujem nadol pláňou do vedľajšej doliny s plesom Ullalandsvatnet. Prašaník znova veľmi kvalitný, no opäť chytám pár skrytých žralokov. Až večer na intráku zisťujem, že jedno z uhryznutí bolo vážnejšie, než naznačovalo prvotné vyšetrenie...

Mapa so zákresom lyžiarskej túry
Chatka Arnebu v doline s potokom Kvernelva (v pozadí vidieť vrchol Hjulnebba)
Výhľad z vrcholu Hjulnebba (797 m) na sever smerom na Kvernesfjorden
Talstadhesten a skupina Sandnestindan v oblasti Fraena, kde som lyžoval v marci 2010
Z Hjulnebby pokračujem vyfúkaným hrebeňom popod Gongoru a cez sedlo Kaka na vrchol Snotindu
Troll Miro na vrchole Snotindu
Panoráma zo Snotindu smerom na západ a sever
Pohľad zo Snotindu smerom na východ na Kvernesfjorden a kopec Harstadfjellet (s peknou západnou stenou, ktorá určite bude stáť za hriech, ak sa tam spravia podmienky)
Na začiatku žliabku spadajúceho priamo z vrcholu Snotindu smerom na JZ na pláne nad plesom Lagasvatnet
Pohľad na moje oblúčiky na JZ svahoch Snotindu
Detail oblúčikov v hornom žliabku, kde vzhľadom na minimálne snehové podmienky bolo treba skočiť dva menšie prahy
Oddych na plošine nad plesom Lagasvatnet
Trblietavý sniežik a výšlap na južné rameno Snotindu
Oddych č. 2 pred druhým zjazdom, kde na mňa čaká ďalší húf žralokov skrývajúcich sa v prašane
Oblúčiky na južnom ramene Snotindu, pri jednom z nich to pravá lyža poriadne schytala...
Nad lesíkom nachádzam staré zaviate stopy, vďaka ktorým je orientácia v hustom poraste o čosi jednoduchšia
Staré stopy ústia až na zvážnicu, ktorou sa bez problémov dostávam dole do Langdalen
Na záver ma ešte čakajú asi dva kiláky paličkovania po rovine k farme Andal, kde mám odparkované auto
Na intráku zisťujem, že jedno zo žraločích pohryzení bolo dosť vážne...

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


 

3. február: Pekelný lesík a nebeské potoky v Grovdale

Ešte som sa ani nestihol poriadne vybaliť a rozkukať, čo nové v Molde a už mi starý známy kámoš Stale píše SMSku, že idú s Nilsom lyžovať nejaké zamrznuté potoky okolo Isfjordu a že sa môžem pridať, ak chcem. Samozrejme, že chcem! Ráno mi Stale ešte pre istotu pripomína: "Just to make sure there is no misunderstanding: we go skiing, not climbing, in frozen rivers!" Jasné že ideme lyžovať a nie liezť, veď niečo podobné sme absolvovali aj pred tromi rokmi pri lyžovaní koryta z Galtabotn. Hoci dnes v kostiach cítim, že to bude ešte intenzívnejší zážitok než naposledy...

Lajny zamrznutých potokov v doline Grovdalen

Lajny zamrznutých potokov Grovdalu

V Isfjorde chvíľu dumáme, kam konkrétne zamierime, pretože si nie sme istí, či je na lyžovanie zamrznutých potokov dosť snehu. Najviac sa belie zadná časť Grovdalu, takže nakoniec sa rozhodujeme pre túto dolinu. Už v aute vidíme, že sme sa rozhodli správne, keďže každým kilometrom hlbšie do Grovdalu snehu pribúda. Človeku sa až nechce veriť, aké obrovské sú tu rozdiely v snehových podmienkach - pár kilometrov hlbšie v tej istej doline a zrazu snehu o pol metra až meter viac. Dokonca aj domáci Stale s Nilsom sú príjemne prekvapení, ako pekne vysnežená je zadná časť Grovdalu. Takže už len nahodiť lyže a hor sa do prašanu! Avšak množstvo nového páperového snehu má okrem výhod aj svoje nevýhody (snáď ma za túto vetu skalní freerajderi neukameňujú). Jednou z jeho nevýhod je výšlap, najmä ak sa k tomu pridá hustý porast severských stromčekov. Stale (inak povolaním evanjelický kňaz) síce mrmlal niečo o pekelnom lesíku, ale že to bude fakt peklo som uveril až vtedy, keď som začal prešlapávať stopu. Ešteže Stale je nabitý nejakou božskou energiou, vďaka ktorej razí stopu najviac z nás troch.  Čo Staleho pri výšlape tak hnalo nahor, pochopíme o hodinu neskôr, keď prepíname na lyžovanie a púšťame sa nadol vysneženým korytom potoka. Bez preháňania môžem povedať, že ide o jeden z najlepších zážitkov na lyžiach, aké som doposiaľ zažil - zamrznuté koryto potoka zasypané metrom kvalitného prašanu a do toho niekoľko väčších či menších skokov.  Stale fakt nekecal, vskutku nebeský zážitok! Samozrejme, jedna jazda nestačí, takže si dávame ešte jednu vedľajším širším potokom, ktorý je stále nerozlyžovaný. Ten už síce taký epický zážitok neponúka, pretože skoky majú plytký dopad, aj tak však ide o zaujímavé lyžovanie, ktoré občas spestruje nejaký ten kotrmelec a ústa plné prašanu. Dole pri aute sa všetci traja zhodujeme, že šlo o skvelý deň a mne nezostáva iné len konštatovať, že moja prvá nórska lyžovačka roku 2013 dopadla na výbornú.

Ráno na parkovisku v čerstvo zasneženom Grovdale
Pekelný lesík začína vcelku nevinne
Snehoborec Stale v strednej časti pekelného lesíka
Nils je po chrípke, takže nám s prešlapávaním stopy veľmi nepomáha
Troll Miro neďaleko prameňa nebeského potoka
Panoráma zadnej časti Grovdalu
Nils na snehových vankúšoch zamrznutého potoka počas nebeskej jazdy č.1
Stale a Nils pri oddychu v strednej časti potoka
Záverečný džampík v spodnej časti potoka
Po prvej jazde sa vraciame doplniť energiu k nášmu potravinovému depu v spodnej časti širokého potoka, ktorým chceme ísť druhú jazdu
Pekelný lesík, výšlap č.2
V závere výšlapu sa nám ukazuje zapadajúce februárové slniečko, ktoré krásne zafarbuje čerstvý sniežik
Trio nadšencov lyžovania zamrznutých potokov na plate pod Kjovskartindom, kde pramenia dva nebeské potoky
Prieskumník Stale počas druhej jazdy, ktorú sme lyžovali vedľajším širším potokom
Po dôkladnom vyšantení sa v prašane sa spokojní vraciame naspäť k autám spolu s prichádzajúcim šerom.

 

 

 

 

 

 

 


 

30. január - 1. február: Cesta do Molde a prechádzkový Varden

Smer Nórsko! Konečne. Pred tromi rokmi som si sľúbil, že sa do krajiny trollov vrátim a hoci to chvíľu trvalo, nakoniec sa mi všetko podarilo vybaviť, takže môžem konečne vyraziť. Oproti roku 2010 tentokrát mením taktiku a do Nórska vyrážam na aute. Podľa predbežných výpočtov by táto taktika mala priniesť viac výhod než nevýhod. Teda za predpokladu, že cestu do Molde prežijem ja aj auto bez ujmy na zdraví. Keďže som takú dlhú vzdialenosť sám ešte nikdy nešoféroval, je to pre mňa vcelku výzva, hlavne v tomto kalamitnom období. Ale ja mám výzvy rád, a tak 7:20 ráno celý nažhavený štartujem Vektričku a vydávam sa na dlhú cestu v ústrety novým dobrodružstvám...

Trasa cesty Liptovský Mikuláš - Molde

Trasa cesty LM - Molde

Silné sneženie sa za Hutami mení na silný dážď, ktorý ma sprevádza takmer celý Poľskom. Monotónne kmitanie stieračov mojej šoférskej sviežosti veľmi neprospieva. Kokakola prestáva účinkovať už niekde pri Wroclawe a keďže silnejšie drogy a iné podporné látky zásadne odmietam, musím hľadať alternatívne spôsoby, ako sa udržať pri akom-takom vedomí. Po krátkom testovaní sa najúčinnejšiou metódou javí dialóg so sebou samým v anglickom jazyku v kombinácii so žuvačkovou metódou a metódou striedavého behania počas prestávok na odpočívadlách. Týmto spôsobom sa mi darí udržiavať myseľ vcelku sviežu a kilometre utešene odsýpaju. V Nemecku silný dážď postupne ustáva a mení sa na silný vietor, ktorý ma sprevádza až do Dánska. Až tam si naplno uvedomujem, že po 15 hodinách jazdy mám už naozaj dosť. Po menšej kríze pri Berlíne som mal však posledné hodiny pocit akéhosi psychického znovuzrodenia, akoby som sa dostal do nejakého šoférskeho berserk módu, ktorý ma neustále drží v relatívne bdelom stave. Intuícia však našepkáva, že ak nechcem uštedriť sebe alebo niekomu inému "Vectra fatality", je načase popozerať sa po nejakom placi na autobivak... V aute medzi lyžami, lezeckým vercajkom, bicyklom a ostatnými vecami nevyhnutnými pre dobrodružný študentský život som sa moc nevyspal.

V pochmúrnom počasí opúšťam slovenský tankodróm a cez Oravu mierim do Poľska

Opúšťam slovenský tankodróm

Pre silný vietor auto celú noc vibrovalo a ráno sa cítim ešte unavenejší než včera večer. No nič sa nedá robiť - tých dnešných cca 1200 km za mňa dnes nikto neodšoféruje. Dopíjam teda zvyšky koly, zapínam dánske rádio a pokračujem v ceste. Spanilá jazda dánskymi diaľnicami však netrvá dlho a hneď v Kodani chytám ranný štauch. Fakin pís of šit! No aspoň mi trochu stúpa hladina adrenalínu a psychika sa konečne zobúdza. Možno aj vďaka tomu prebieha ďalšia cesta po nekonečnej švédskej diaľnici relatívne sviežo. Tesne pred nórskymi hranicami tankujem nádrž doplna a následne frčím smer Oslo, Lillehammer a Dombas. V Dombase sa za silnejúceho nočného sneženia rozhodujem, že odšoférujem ešte pár kilákov smerom na Andalsnes a zakempujem to niekde tesne pred Romsdalom, aby som si zasnežené údolie Romsdalu mohol užiť za denného svetla...

V hustom dáždiku na poľských diaľniciach

V dáždiku na poľských diaľniciach

Druhý bivak v aute prebehol napriek kose príjemnejšie než prvý, a tak vyspatý nemám problém odšoférovať posledný úsek cesty. Po príchode do Molde frčím rovno do školy za peknou Anetkou, beriem kľúč od izby a idem omrknúť intráky. Medzi tým však spoza temných mrakov vykuklo slniečko, takže vybaľovanie musí počkať do večera. Namiesto toho trielim hore na Varden, aby som sa odtiaľ mohol zvítať s nádhernym krajom More og Romsdal, ktorý sa stane na najbližších päť mesiacov znova mojím dočasným (?) domovom...

V Nemecku sa na chvíľu ukazuje modrá obloha a výrazne sa otepľuje až na +14 stupňov
Na večernom trajekte z Puttgarden do Rodby
Počas rannej jazdy do Malmo stále brutálne fúka
Za Goteborgom začína mať okolie švédskej diaľnice severský nádych
Druhý autobivak dávam v zasneženom Nórsku neďaleko lyžiarskeho strediska Bjorli
Ranná jazda zasneženým Romsdalom je zážitok sám o sebe
V kraji More og Romsdal vládne snehová mizéria
Záverečnú časť cesty mi spestruje krátka jazda na trajekte z Afarnes do Solsnes
Konečne Molde a intráky Fabrikkvegen
Informácie z palubného počítača Vektričky po príchode do Molde
Poobede sa na chvíľu ukazuje slniečko, takže neváham a idem sa ihneď prejsť na neďaleký Varden
Prechádzka zamrznutou Moldemarkou má na moje telo i myseľ po dlhej ceste autom naozaj blahodárny účinok
Jedna z lavičiek vo vardenských lesoch
Po polhodine šlapania sa začína v plnej kráse ukazovať Romsdalsfjorden
Pohľad na trojicu kockovitých budov intrákov Fabrikkvegen
Panoráma z Vardenu
Pocukrované kopčeky v západnej časti Moldemarky
Po pár minutách na vrchole Vardenu sa zo západu blížia temné snehové mračná
Temné mraky, zimné slnko, posnežené hory a trblietavé more vytvárajú nádherné svetelné divadlo
Počas cesty lesom naspäť do Molde sa často zastavujem a užívam si krásne výhľady na nórske fjellety na druhej strane Romsdalského fjordu
Husté machy a lišajníky na severských brezách
V Molde je zatiaľ snehu pomenej, čo však nič neuberá na čare tohto sympatického mestečka
Západ slnka na Fabrikkvegen a úsvit nového nórskeho dobrodružstva. Velkommen til Norge igjen!

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Výber februárových fotiek nájdete vo fotogalérii Nórsko 2013

 

<<<  články MAREC