Gronskeho lávka

26 | 05 | 2009

27.5.2008, 8:32, Západná Volia štrbina:
Totálna sračka. Po jarnom firníku ani chýru, ani slychu. Namiesto toho zhnitá riedina, ktorá podklzuje pod nohami. Opatrne schádzam 20 metrov nižšie, aby som si z bližšia pozrel prevej napravo. Éj kurnik šopa, nejaký si veľký, kamaráde. Zima ťa toho roku poriadne vykŕmila snehovými haluškami. No nič kámo, definitívne si ma presvedčil - dnes nás ďalej nepustíš. So sklopenými ušami teda šlapem naspäť do štrbiny, aby som túto smutnú správu zvestoval bráchovi...

... o 363 dní neskôr:
Pár minút po desiatej večer klikám na shmu.sk a pozerám čerstvú predpoveď pre Vysoké Tatry. Jasno až polojasno a teplo, v polohách od 1500 do 2500 m: 16 až 8°C. Oproti predošlým dňom teda oteplenie o 8 stupňov. Zdá sa, že podmienky na severe by zajtra mohli byť dobré, takže sa s Rasťom po krátkej debate zhodujeme na Gronskeho lávke. Chvíľu váham, na ktorú hodinu nastaviť budík, ale po minuloročných skúsenostiach ho radšej nastavujem o dve hodiny skôr - na krutých 3:00.
Potom ešte narýchlo vyberám večerníček v podobe hororu Haze, no už po chvíli zisťujeme, že to na dobrú noc asi nebola najlepšia voľba. Kam len tí Japonci chodia na takéto veci...

Ranná betonáreň v Mengusovskej doline

Ranná betonáreň v Mengusovskej doline

O 6 hodín neskôr už šlapame s lyžami na batohoch z Popradského plesa. Cestou tmavým lesom nahlas kecáme o všeličom možnom, len aby sme odstrašili hladné chlpaté potvory striehnuce na neposlušných skialpinistov, ktorí tu v tomto období nemajú čo robiť. Veru, nebolo by veľmi príjemné začínať deň v náručí nejakého statného macka. Našťatie sa moje katastrofické vízie nenapĺňajú, a tak po polhodinke prichádzame pod prvý hang. Snehové polia sú však na naše prekvapenie úplne betónové napriek tomu, že včera poobede bolo na neďalekom Štrbskom plese 20 nad nulou. Začínam tušiť, že som ten budík asi predsa len nastavil trochu priskoro...

Prísny strážca Západnej Volej štrbiny

Prísny strážca Západnej Volej štrbiny

V štrbine zisťujeme, že na severe je už o pol siedmej ráno sneh na slnku ideálne odmäknutý. Z Rohatého hrebeňa obhliadame strednú časť lávky, ktorá sa už tiež nejakú tú hodinku slní v ranných lúčoch. Vrásky na čelách nám robí len prvé snehové pole za štrbinou, ktoré je stále zahalené v tieni. Obúvam teda mačky, beriem oba čakany a idem to tam omrknúť. Tvrdé, našťastie však nie zľadovatelé. Vraciam sa späť a navrhujem počkať pár hodín, kým sa oteplí aj v tieni a trochu to tam povolí. Veď dokonca ani na Lomničáku v noci nemrzlo a, ako sa dozvedám z telefónu, už teraz dáva 5 nad nulou, takže nám to do obeda hádam odmäkne aj bez priameho slnka. A my si zatiaľ môžeme na slniečku v kľude dopriať pár hodín spánku...

Čakanie na odmäk

Čakanie na odmäk

Z driemot ma o pol jedenástej prebúdza neznesiteľná horúčava. Zhadzujem preto košelu a zostávam v krátkom tričku. Nepomohlo. Chvíľu sa pohrávam s myšlienkou, že zhodím aj tričko a budem si tu vylihovať len tak, "hore bez". Tento nápad však po krátkej úvahe zavrhujem, aby som náhodu svojím polostriptízom na smrť nevyplašil nejakého kamzíka. Líham si naspäť na trávu a snažím sa ignorovať dobiedzajúce slnko. Krátko na to Rasťo navrhuje, aby sme sa šli pozrieť do štrbiny, ako sa to tam vyvíja. Dobrý nápad, aspoň zabijeme trochu času, lebo po štyroch hodinách ma to tu už pomaly ale isto prestáva baviť. Avšak tým, čo zisťujeme, nie sme príliš nadšení. Traverz prvým snehovým poľom je stále takmer celý v tieni, no čo je horšie, do tieňa zachádzajú aj partie, ktoré boli predtým na slnku. To by samozrejme nebol problém, keby sa tam ihneď nezačínala tvoriť kôra. Riešime teda dilemu, čo ďalej. Nakoniec sa zhodujeme, že najlepšie bude viacej nečakať a pustiť sa do toho...

Prvé oblúčiky zvyknú byť nepríjemné

Prvé preskoky zvyknú byť nepríjemné

Cvak, cvak, kontrola viazania, dvakrát hlboký nadých-výdych a ide sa na to. Prvý oblúčik je vždy najnepríjemnejší. Tu máme navyše tú smolu, že zrovna začiatočná pasáž zakončená takmer 800-metrovou šluchtou je najťažším flekom celého zjazdu. Sneh je však takmer ideálny, a tak sa po pár preskokoch bez problémov ocitám na rebre pod horným žliabkom a fotím Rasťa, ktorý túto obtiažnu pasáž takisto zvláda s prehľadom. Nasleduje krátka šikmá rampa doprava a za ňou strmé snehové pole, ktoré treba na lyžiach vystúpať šikmo nahor na snehový hrebienok. Prevej je, narozdiel od minulého roka, dostatočne odtopený, takže otázne je už len to, ako budú na stvrdnutom snehu držať lyže. Beriem do pravačky čakan a idem to oprobovať. Paráda, pôjde to. V tieni stihol sneh od rána veľmi jemne povoliť, takže to na hranách lyží celkom dobre drží. Aký-taký pocit istoty dáva aj čakan, ktorého porisko ide celé zaboriť do stvrdnutého snehu a v prípade podkĺznutia lyží by s veľkou pravdepodobnosťou zabránil šmyknutiu. Pomaly sa teda presúvam šikmo nahor - najskôr pravá lyža hore, potom ľavá, zapichnúť čakan, a znova to isté... Najnepríjemnejšie sú posledné 3 metre pred hrebienkom, kde je strmosť odhadom okolo 60°. Škoda, že som nezobral sklonomer, aby som to zmeral presne, pretože

Ideálny firník na lávke

Ideálny firník na lávke

paličkami sa mi tu šibrinkovať veľmi nechce. O chvíľu som konečne na hrebienku, pár minút po mne doťapká aj prepotený Rasťo. Darmo, tých 20 metrov stúpania na lyžiach bolo celkom namáhavých a sme radi, že to máme z krku. Ďalej nás čaká ešte jedno snehové pole, ktoré je však menej strmé ako prvé, takže nepredstavuje väčší problém. Potom sa už konečne dostávame na širšiu snehovú pláň, ktorá našu predchádzajúcu drinu a trpezlivosť odmeňuje ideálnym firníkom. Nasleduje niekoľko snehových hrebienkov a žľab v závere lávky, ktorý nás vypľúva na široké svahy Kotla pod Rysami. Tu s úľavou konštatujeme, že to nebolo až také hrozné a že Medené lávky, ktoré sme zlyžovali pred dvoma týždňami, boli vďaka dychberúcej expozícii predsa len trochu väčšou záťažou na psychiku. Potom chvíľu zvažujeme, či si to pustíme až dole k Czarnemu Stawu, pretože slnko nás hore za tých pár hodín kvalitne vyšťavilo, vody zostalo málo a cesta cez Rysy späť na Popradské pleso nie je zrovna najkratšia. Nakoniec, samozrejme, pokračujeme dole k plesu krochkajúc nad skvelou lyžbou, pričom sa snažíme nemyslieť na výšlap, ktorý nás o chvíľu čaká...

Nekonečný výšľap na Rysy

Nekonečný výšľap na Rysy

Neveriacky pozerám na fľašu. 4 deci. Dofrasa, kedy som stihol vychlípať ten zvyšný liter a pol? Brácho na tom nie je o moc lepšie a pred nami výšľap na Rysy, ktoré sú o takmer kilometer vyššie. No čo už, bude to kruté. O 200 metrov vyššie nás, našťastie, zachraňuje voda z roztápajúceho sa snehu, ktorou riedime zvyšky minerálky. Po krátkom dotankovaní pokračujeme ďalej. Voda evidentne pomohla, a tak po necelých dvoch hodinách klopýtame z vrcholu Rysov nadol do sedla Váhy. Nad sedlom zapíname lyže a vychutnávame super lyžovačku až po prah
 
v spodnej časti Dolinky pod Váhou. Tu znova kúsok bez lyží a potom jazda až pod Žabie plesá. Ďalej to už na lyžiach nemá zmysel

Zábavka na záver

Zábavka na záver

trápiť, takže zvyšok ideme napešo. Pod posledným hangom nás ešte trochu pocvičí rozvodnený potok, ktorý sa mi celkom vážne vyhráža ľadovým kúpeľom a pripomína zážitok spred mesiaca v Mlynici, kde som zistil, že Matrixy naozaj nie sú nepremokavé. Tentoraz som to však nejako ustál. A keďže aj Rasťo prekonáva túto poslednú nástrahu bez ujmy na zdraví, môžeme o  pol hodinu pri Popradskom plese spokojní konštatovať, že dnešný deň bol celkom vydarenou bodkou za tohtoročnou lyžiarskou sezónou v Tatrách.

P.S.1: ďalšie fotky z lyžovania si môžete pozrieť pri nákrese zjazdu Západnej Volej štrbiny

P.S.2: článok pre Jamesák nájdeš medzi publikáciami