Miroslav Peťo - extrémne lyžovanie, skiextrem, nákresy zjazdov, online sprievodca extrémnymi lyžiarskymi zjazdmi.

<<<  články MÁJ    |    články MAREC  >>>

27. apríl: Večerná rýchlovka na Kjovskartinden

Ideme. Nejdeme. Ideme. Nejdeme. Ideme? Nie, je neisté počasie - nemám chuť lyžovať v hmle. A navyše sa blíži koniec semestra, veľa roboty do školy... O pol štvrtej dostávam SMS: "Redecided. I will go and try new snow!" Dokelu Stale, už som sa tešil, že si večer v kľude dorobím, čo mi treba a teraz mám znovu riešiť dilemu ohľadom skialpu v neistom počku? Dlho sa však rozhodovať nemusím - veľa príležitostí na lyžovanie tu už asi nebudem mať a práca do zajtra počká... O pol deviatej večer sme po troch hodinách šlapania na vrchole Kjovskartindu (1552 m.n.m.). S novým snehom to nie je až také optimistické, ako sme dúfali, ale čo je dôležitejšie, hmly sa nakoniec roztrhli a my si môžeme užívať nádherné večerné svetlo farbiace sneh a mraky do orandžovo-ružových odtieňov. Krása, aká sa často nevidí. Veľa času na rozjímanie však nemáme - za hodinu sa stmieva a nás čaká 1400 výškových metrov dole ku autu v Isfjorden... O jedenástej večer prichádzam v šere na intrák. Ešte nie som ani poriadne vybalený a už do seba lejem liter vifonu. Na nejaké komplikovanejšie varenie nemám čas ani chuť. Sused Sergei sa len usmieva - na svojho trochu nezvyčajného slovenského spolubývajúceho si za tých pár mesiacov už stihol zvyknúť... 

24. apríl: Sunnmorslauparlaegda a Lauparen - skiextrém ako sa patrí
Uplynul už vyše týždeň od posledného výdatnejšieho sneženia, no ja stále čakám. Čakám, sledujem, analyzujem a popri tom občas zablúdim do školy alebo na preglejku. Pri takých vážnych veciach, akou je východná stena Sunnmorslauparlaegdy, treba byť trpezlivý, inak by to mohla byť veľmi rýchla a priama jazda do doliny. Mojou obrovskou výhodou je to, že túto stenu vidím dennodenne v diaľke na druhej strane fjordu priamo z okna kuchyne internátu. Vďaka tomu

presne viem, kedy tam začína ráno svietiť slnko a ako dlho tam svietilo posledné dni, čo spolu s údajmi z internetu o približnej teplote a vetre dáva celkom dobrú predstavu o tom, aké podmienky tam možno očakávať. Podľa všetkého sa zdá, že zajtrajšia sobota by mohla byť konečne deň D... O tretej ráno rozospatý bicyklujem do centra Molde ku nástupišťu na trajekt. V noci som spal len niečo vyše hodiny, ale čo by človek čakal od piatkovej noci na študentskom intráku. V útrobách kompy stretávam rozjarenú nórsku mládež, ktorá v alkoholickom opojení nechápavo pozerá na čudné indivíduum v červenej flíske s lyžami na batohu. Ja však viem svoje a tvárim sa seriózne. Po chvíli ich potmehútske šuškanie prestáva baviť, a tak sa spokojne ukladajú ku spánku na pohodlných sedačkách trajektu. Pre niekoho deň práve končí, pre iného začína...

Pri Midtvatnet sa po krátkej úvahe rozhodujem, že na vrchol Sunnmorslauparlaegdy (1253 m.n.m.) vyšlapem sprava po ľahkom SZ svahu, pretože vo východnej stene by som bol počas celého výstupu ohrozovaný obrovskými vrcholovými prevejmi. Orientácia v stene počas zjazdu by nemala byť zložitá, navyše mám nafotené detailné fotky celej lajny... Vrcholové plató Sunnmorslauparlaegdy dosahujem o 7:50. Perfektné načasovanie. Na jedlo nemám chuť, takže sa po povinnom vrcholovom fotení ihneď púšťam nad okraj východnej steny. Už zdola bolo vidieť, že jediný možný prechod cez preveje do steny je v pravej časti. Napriek rozsiahlosti vrcholovej plošiny triafam prechod presne a so stiahnutým žalúdkom pozerám dole do 600metrovej šluchty. Červík váhania začína vŕtať v hlave, ale utešujem sa tým, že ak sa mi to nebude pozdávať, na hornej pláni pred druhým snehovým rebrom mám stále možnosť otočiť to a vyšlapať naspäť na vrchol. Ďalej sa stena výrazne zvažuje a dosahuje sklon, v ktorom by zrejme nebolo možné odopnúť lyže.

Odtiaľ to teda pustí už len nadol... Začínam lyžovať. Horné snehové pole púšťa ľahko, sneh je podľa očakávania výborný - zviazaný hutný prašan. Miestami by ho mohlo byť aj trochu menej, aby sa lepšie preskakovali oblúky, ale každopádne lepšie ako tvrdý betón. Za druhým rebrom je expozícia vďaka sklonu maximálna, no sneh je stále takmer ideálny, takže bez váhania pokračujem ďalej nadol až do širokého kuloáru v strednej časti. Tam sa pre istotu dlho nezdržujem a rýchlo lyžujem nad kľúčovú pasáž - mixový prah v spodnom úseku východnej steny. Ten je technicky veľmi náročný vďaka dvom malým skokom v strmom teréne, avšak expozícia je trochu

menšia než v strednej časti. Aj tak však nemám chuť na vlastnej koži testovať, či by som v prípade pádu zastal na snehovej pláni pod prahom alebo sa rozfranforcovaný skotúľal až dole ku Midtvatnet. Preto sa maximálne sústredím na každý pohyb, až kým nie som v akom-takom bezpečí kotla pod západnou stenou Lauparen. V nej som si ešte stihol nakukať peknú lajnu, ktorú tu, samozrejme, nemôžem nechať len takú panensky nedotknutú... Za nejaké dve hodiny som späť v kotli. Lauparen (1434 m.n.m.) ako bonbónik potešil, už sa len nejako vysomáriť z bludiska spodného mixového prahu nad Midtvatnet a potom zaslúžený restík dole v Eirsdalen...

21. apríl: Podvečerná lyžba na Skalaksle a bláznivý apríl

12:30 - končí povinný desaťminútový infomíting pre zahraničných študentov ohľadom skúšok, vďaka ktorému som premárnil výnimočne bezoblačné doobedie. 13:00 - SMS "Po robote ideme na Skalakslu, nechceš sa pridať?", na oblohe stále ani mráčik. 14:15 - počas bajkovačky do centra mesta sa zo severu náhle privalili temné mraky. 15:00 - v Kortgarden (50 m.n.m.) zapíname lyže a začíname šlapať, 8°C a snehová prehánka. 15:50 - seriózne sneží, obliekam bundu. 15:55 - svieti slnko, vyzliekam bundu. 16:00 - opäť sneží, znova goráčka. 17:50 - vrchol Skalaksly (1076 m.n.m.), hmla, zima, námraza. 18:25 - prehováram Berry, aby sme ešte chvíľu počkali, veď hmla sa možno rozplynie... 18:45 - hmla sa rozplynula, odmenou za čakanie je nádherné podvečerné svetlo mixované so snehovými vločkami. 19:45 - tri metre od auta vypíname lyže, vrchol Skalaksly opäť v mrakoch, mali sme šťastie. 20:30 - za tunelom v Molde presadám na bajk, nad fjordom ďalšia prehánka. 21:30 - špagety s rybími prstami a kečupom.

14. apríl: Bielo-sivo-čierny východný vrchol Lauparen

Už počas bajkovačky do Tresfjordu je jasné, že ranná predpoveď počasia sa aj dnes mýlila - front z juhozápadu prichádza o pol dňa skôr, než bolo veštené zmätenými nórskymi rosničkami. Obloha sa pomaly zaťahuje jemnými šedými mráčikmi, no naspäť sa mi vracať nechce, keď som to dobajkoval tak ďaleko. Ak by som sa vrátil a náhodou by sa vyčasilo, ujma na nálade by bola výrazne väčšia, než keď pôjdem hore a podľa očakávania to nestihnem za dobrého počasia...

Na východnom vrchole Lauparen (1385 m.n.m.) sa v jemnom snežení a silnejúcom teplom vetre dlho nezdržujem. Som však rád, že hmla zatiaľ neklesla a že mám aspoň aké-také výhľady. Tie síce pripomínajú éru čierno-bielych filmov šmrncnutých blur efektom, ale aj tak lepšie ako nič. Rýchlo teda čo-to fotím a pripravujem sa na zjazd. Technicky najťažšia je krátka horná časť, ktorá sa lyžuje na južnej strane. Potom nasleduje prechod cez sedielko vo východnom hrebeni do krátkeho žliabku zakončeného asi 200 m vysokou skalnou stenou. Ak by tu človek urval dosku, mal by veľký problém. Ja problém nemám, takže sa po chvíli ocitám v širokej mulde spadajúcej ku jazeru Mosvatnet. V mulde nahadzujem pásy a traverzujem popod severnú stenu do sedla v SZ hrebeni, aby som si zbližšia pozrel východnú stenu Sunnmorslauparlaegdy. Zbytočne. Hmla klesla, sneženie zhustlo, všade biela tma. Po polhodine čakania sa hmla čiastočne trhá, takže neváham a ihneď pálim dole do Eirsdalu. Pri bajku v nie veľmi dobrej nálade konštatujem, že to dnes veru za veľa nestálo a v duchu preklínam nórsky meteorologický ústav...

11. apríl: Lepkavý Trolltinden a Remmemstinden

Nasledujúci deň po Rollsbottskorke cítim hádam každý sval v tele. Predpoveď počasia je však neúprosná - dnešok má byť posledný pekný deň, ďalšie dni zamračené a dážď. To síce s veľkou pravdepodobnosťou znamená pekné počasie, ale aj nórska predpoveď zvykne byť vo výnimočných prípadoch presná. Nechcem teda riskovať, že premárnim jeden z mála pekných dní, kedy mám voľno, pretože môj čas tu v Molde sa rýchlo kráti...

Vzhľadom na biedny fyzický stav si vyberám niečo ľahšie. Rozmýšľať dlho nemusím - voľba padá na Trolltinden susediaci s Ystetindom, na ktorom som klepal kosu niekedy začiatkom februára. Rýchlo balím vercajk, tentokrát s extra zásobou First Price sjokolade ako prevenciou pred vykapávkovými stavmi vyššieho stupňa. Potom stará známa kompa do Furneset, polhodinka bajkovačky, desať minút pešobusu a môžem nahodiť lyže... Centrálny kuloár v severnej stene Trolltindu (1170 m.n.m.) nie síce závratne dlhý, no na celej svojej dĺžke je strmší, než som odhadoval pri pohľade odspodu. To, samozrejme, nie je problém. Problém je sneh. Lepšie povedané biela lepkavá hmota, ktorá sneh pripomína hádam len farbou. Kde do prdele sa podel včerajší prašan?! Zažil som už všeličo, ale takéto lepidlo ešte nie. Dokonca aj snehové gule, ktoré pri lyžovaní púšťam, sa po pár metroch zastavujú napriek tomu, že svah má okolo 50°. Lyžovačka ako za trest, ale keďže som v tejto oblasti zrejme naposledy,

nedá mi to, aby som sa nešiel pozrieť ešte aj na východného suseda Ystetindu - Remmemstinden (1090 m.n.m.). Po necelých dvoch hodinách teda opäť dopínam lyžiarky a púšťam sa do nízkej SZ steny, v ktorej som si zdola nakukal pekný žliabok. Lyžovačka je napodiv oveľa lepšia než na Trolltinde - menej nového lepidla, viacej starého firnu. V strede žliabku zažívam druhý optický klam - krátke zúženie nemá odhadované 2-3 metre, ale len nejakých 120 cm. Lyže sa mi však vyzúvať nechce, takže to dávam šusom. Človek by neveril, akú rýchlosť nabere pri šusovaní troch metrov v 50stupňovom teréne, no expozícia je tu prakticky nulová, inak by som si takéto parádičky asi nedovolil. Spodné snehové pole tiež prekvapuje pozitívnym snehom a dáva tak zabudnúť na strastiplnú prvú jazdu z Trolltindu...

10. apríl: Rollsbottskorka - zoznámenie sa so skupinou Lauparen

Po Veľkej noci nastal zlomový okamžik - podarilo sa mi zohnať bicykel. Dokonca dva. Oba grátis a oba v prekvapujúco pojazdnom stave. Konečne sa mi teda otvára oblasť Tresfjorden, ktorá ma zvodne láka zakaždým, keď sa pozerám z okna kuchyne na druhú stranu fjordu...

Po polhodinovej jazde trajektom osedlávam svojho dvojkolesového tátoša, nahadzujem na chrbát ultraťažkú sviňu a vydávam sa v ústrety Tresfjordu dúfajúc, že popri mori to bude viac-menej po rovine. Nie je. Cesta ide hore, dole, hore, dole, atď celých 12 kilákov. Kým sa dostanem do dedinky Tresfjorden, mám už v sebe hádam aj 300 výškových metrov, no prakticky som stále na úrovni mora. Keď sa k tomu po chvíli pridá štrajkujúca prehadzovačka, začínam byť trochu nesvoj, avšak sneh je už na obzore, takže žiadny dôvod na paniku... Dolina Eirsdalen je naozaj nádherná. Nechápem, prečo sem chodí tak málo ľudí. Možno to bude tým, že kopce sú tu trochu divokejšie a drvivá väčšina domácich uprednostňuje pred extrémnym lyžovaním skôr "fjellskiing", u ktorého je sebadeštruktívny potenciál výrazne nižší... Pri Midtvatnet zisťujem, že v západnej stene Lauparen je to nejaké sivočierne a na východnú stenu Sunnmorslauparlaegdy je už neskoro, čo mi dokazuje aj malá lavínka, ktorá sa po záverečnom 300metrovom voľnom páde efektne rozprskne na druhej strane jazera. Prepínam teda na plán B - prekoprcnúť sa do vedľajšej doliny a obzrieť severnú stenu Rollsbottskorky... Vrchol Rollsbottskorky dosahujem okolo pol štvrtej a, ako inak, z juhozápadu akurát dorazila difúzna oblačnosť. Už to ani neriešim, zapínam lyže a začínam lyžovať. Horná časť po hrebeni do malého sedielka je technicky náročná a exponovaná, no rozlyžovaný som dobre, takže si to vcelku užívam. Nasleduje zoskok preveja do strmého horného kuloáru vyplneného výborným prašaníkom. Podobne kvalitný sneh pokračuje až na začiatok spodnej tretiny steny, kde to začína zarezávať. Dole pri Dalsvatnet opäť fajný sniežik - teraz pre zmenu firn. Krása. Škoda len, že sa musím ešte prekoprcnúť naspäť do Eirsdalen. Ešte väčšia škoda, že mi akurát došlo jedlo. Vďaka tomu mám poprvýkrát v Nórsku možnosť zažiť vykapávku levelu tri (rozumej: urgentne treba dobiť baterky, ale niet čím). Záverečná bajkovačka do Furneset ma doráža úplne. Už sa neviem dočkat toho, ako si zajtra budem so spokojným svedomím celý deň leňošiť v Molde...

5. apríl: Rande s Venjetindami, časť druhá - Store Venjetinden

Posledný deň veľkonočných prázdnin zasväcujem Veľkému Venjetindu (1852 m.n.m.). Keďže všetci známi uprednostnili ľahšie "fjellety", aj dnešné rande sa bude niesť v intímnejšom duchu.

Na rozcvičku teda opäť 7 kilákov asfaltu, ktoré mi dávajú jasne najavo, že jeden deň restu od poslednej túry nestačil. Ale keď sú podmienky, dobré počasie a pekný kopec, človek nikdy nie je taký unavený, aby jednoducho zostal doma a pozeral sa na tú krásu z okna kuchyne... Po nekonečnom výstupe z Venjesdalen začínam okolo jednej lyžovať z vrcholovej plošinky smerom do východnej steny spadajúcej na malý ľadovec. Lajna je v sprievodcovi ohodnotená ultimátnym stupňom EV E4, takže rešpekt je na mieste. Zjazdík však prebieha bez problémov, hoci expozícia hornej časti je vskutku dychberúca...

Dole na ľadovci pod vplyvom adrenalínu konštatujem, že nie som až taký unavený, ako sa mi to snažilo telo dokázať počas prvého výšlapu, a tak sa rozhodujem, že si Store Venjetinden zlyžujem ešte raz - cez severný hrebeň do Venjesdalen. O hodinku a pol teda znova stará známa vrcholová plošinka. Vykapávka však dosahuje level číslo dva, okamžite treba dobiť baterky. Dojedám preto zvyšky jedla a ďalšiu pol hodinu túžobne očakávam blahodarný vplyv sacharidov z First Price sušienok. Až potom prichádza na rad druhá jazda. Sniežik už síce nie je taký kvalitný ako vo východnej stene, ale môžem byť rád, že tu počas tejto biednej zimy aspoň niečo je...

3. apríl: Rande s Venjetindami, časť prvá - Lille Venjetinden

Zase oblačnosť zo západu. To si naozaj neužijem ani taký pekný vrcholček, akým je Lille Venjetinden?! Človek ráno trekuje s ťažkým báglom na chrbte 4 km po Molde, ďalšie 3 km asfaltu ho čakajú v Isfjorden, potom ešte 1500 výškových metrov z Venjesdalen na vrchol a ako odmenu za všetku tú drinu si nemôže dopriať ani pár minút oddychu, lebo ho znova naháňajú oblaky.

Občas sa vážne zamýšľam nad tým, prečo sa radšej nevenujem nejakej inej zábavke, pri ktorej by som nebol toľko závislý od počasia a podmienok, ktoré nemôžem neovplyvniť... Ani na vrchole Malého Venjetindu (1810 m.n.m.) sa teda dlho nezdržujem. Rýchlo čo-to fotím, dopínam rozpadajúce sa lyžiarky a začínam lyžovať. Horná pasáž je pekne vysnežená hutným prašaníkom, takže sa ani nenazdám a už stojím nad kľúčovým flekom zjazdu - skalným schodom, z ktorého "treba zoskočiť 1,5 metra na exponovaný snehový hrebienok a dať pozor, aby si nenabral rýchlosť, lebo inak spadneš do západnej steny a zomrieš", ako mi toto miesto opísal domáci borec Odd, ktorý v roku 2006 ako prvý zlyžoval túto lajnu celú na lyžiach. Odvtedy bola zopakovaná iba raz. S tým zomieraním evidentne nepreháňal, obligátne E3/E4 v sprievodcovi tentokrát sedí. No sneh je dnes na takéto extrémne kúsky ideálny, takže sa mi v maximálnom sústredení darí tento technicky náročný a exponovaný flek prekonať. Jednoznačne najťažšie miesto, aké som doteraz lyžoval.

Na predčasnú radosť je však stále priskoro. Čaká ma ešte ďalších 20 exponovaných metrov na úzkom 55° rebre spadajúcom na rozsiahle snehové polia v strednej časti steny. Tam sa sklon zmierňuje na cca 40°, ale prašan sa pomaly mení na firnovú kôru s množstvom hrúd, preto musím byť stále v strehu, aby som pri lyžovaní neurobil nejakú chybu. A aby som to nemal také ľahké ani v spodnej časti, v zúžení centrálneho kuloáru sa túto zimu vytvoril pekný ľadopád. Našťastie sa dá oblyžovať zľava po rebre. Po ňom už len trochu drkotačky na spodných pláňach a potom zaslúžený oddych dole vo Venjesdalen... Difúzka dorazila takmer na minútu presne ako pred štyrmi dňami v Jamnabotn. Aj tak mi to však nedá, aby som sa ešte narýchlo neprebehol na Hurrungen (1276 m.n.m.) a po ceste si nafotil detaily Veľkého Venjetindu s peknou východnou stenou. 500-metrová kráska spadajúca na malý ľadovec je láska na prvý pohľad, takže si s ňou ihneď dohadujem rande - povedzme o dva dni niekedy okolo obeda, môže byť?

Výber aprílových fotiek nájdete vo fotogalérii Nórsko 2010

<<<  články MÁJ    |    články MAREC  >>>