Nórsko - Apríl

04 | 2010

<<<  články MÁJ    |    články MAREC  >>>

 

27. apríl: Večerná rýchlovka na Kjovskartinden

JZ svahy Kjovskartindu s vyznačenou trasou zjazdu výrazným žľabom (Traynard S4, E1+, 35-42°, modrý ťažký, prevýšenie: do doliny medzi Kirketaketom a Kjovskartindom: 800 m, ku Kavlisetre: 1050 m, fotené: 30.03.2010)

JZ svahy Kjovskartindu

Ideme. Nejdeme. Ideme. Nejdeme. Ideme? Nie, je neisté počasie - nemám chuť lyžovať v hmle. A navyše sa blíži koniec semestra, veľa roboty do školy... O pol štvrtej dostávam SMS: "Redecided. I will go and try new snow!" Dokelu Stale, už som sa tešil, že si večer v kľude dorobím, čo mi treba a teraz mám znovu riešiť dilemu ohľadom skialpu v neistom počku? Dlho sa však rozhodovať nemusím - veľa príležitostí na lyžovanie tu už asi nebudem mať a práca do zajtra počká... O pol deviatej večer sme po troch hodinách šlapania na vrchole Kjovskartindu (1552 m.n.m.). S novým snehom to nie je až také optimistické, ako sme dúfali, ale čo je dôležitejšie, hmly sa nakoniec roztrhli a my si môžeme užívať nádherné večerné svetlo farbiace sneh a mraky do orandžovo-ružových odtieňov. Krása, aká sa často nevidí. Veľa času na rozjímanie však nemáme - za hodinu sa stmieva a nás čaká 1400 výškových metrov dole ku autu v Isfjorden... O jedenástej večer prichádzam v šere na intrák. Ešte nie som ani poriadne vybalený a už do seba lejem liter vifonu. Na nejaké komplikovanejšie varenie nemám čas ani chuť. Sused Sergei sa len usmieva - na svojho trochu nezvyčajného slovenského spolubývajúceho si za tých pár mesiacov už stihol zvyknúť... 

Stale so svojimi freerajdovými lopatami na zvážnici ku Kavlisetre
Na rozsiahlych plošinách pod južným svahom Kirketaketu (vľavo hore Kjovskartinden, vpravo domčeky Kavlisetry)
Temné mraky nad Isfjordom
Pri výšlape južným rebrom Kjovskartindu (v pozadí Kirketaket)
Troll Miro na vrchole Kjovskartindu
Stale sa chystá na zjazd pár metrov pod vrcholom (trochu šutrovité to bolo len tu, ďalej sniežik takmer až do dediny)
Nad výrazným žľabom v JZ svahoch Kjovskartindu (Stale si na svojich lopatách zvolil menej strmú variantu v ľavej časti)
Žľab je to dlhý, široký a v dolnej časti hrboľatý...
Pohľad do hornej časti žľabu
Staleho odpočinková pozícia pod JZ svahmi Kjovskartindu
Panoráma kopcov okolo Grovdalu (pohľad od Kavlisetry smerom na východ a juh, v ľavej časti dominuje Gjuratinden)

 

 

 

 

 

 

 


 

24. apríl: Sunnmorslauparlaegda a Lauparen - skiextrém ako sa patrí
Uplynul už vyše týždeň od posledného výdatnejšieho sneženia, no ja stále čakám. Čakám, sledujem, analyzujem a popri tom občas zablúdim do školy alebo na preglejku. Pri takých vážnych veciach, akou je východná stena Sunnmorslauparlaegdy, treba byť trpezlivý, inak by to mohla byť veľmi rýchla a priama jazda do doliny. Mojou obrovskou výhodou je to, že túto stenu vidím dennodenne v diaľke na druhej strane fjordu priamo z okna kuchyne internátu. Vďaka tomu

Z stena Lauparen a SV stena Sunnmorslauparlaegdy spadajúca ku plesu Midtvatnet - pohľad z doliny Eirsdalen

Z stena Lauparen a SV stena

Sunnmorslauparlaegdy pri

pohľade z Eirsdalen

presne viem, kedy tam začína ráno svietiť slnko a ako dlho tam svietilo posledné dni, čo spolu s údajmi z internetu o približnej teplote a vetre dáva celkom dobrú predstavu o tom, aké podmienky tam možno očakávať. Podľa všetkého sa zdá, že zajtrajšia sobota by mohla byť konečne deň D... O tretej ráno rozospatý bicyklujem do centra Molde ku nástupišťu na trajekt. V noci som spal len niečo vyše hodiny, ale čo by človek čakal od piatkovej noci na študentskom intráku. V útrobách kompy stretávam rozjarenú nórsku mládež, ktorá v alkoholickom opojení nechápavo pozerá na čudné indivíduum v červenej flíske s lyžami na batohu. Ja však viem svoje a tvárim sa seriózne. Po chvíli ich potmehútske šuškanie prestáva baviť, a tak sa spokojne ukladajú ku spánku na pohodlných sedačkách trajektu. Pre niekoho deň práve končí, pre iného začína...

Východná stena Sunnmorslauparlaegdy (Traynard S6+, E4, čierny stredne ťažký, prevažujúci sklon 45-55°, miestami cez 55°, prevýšenie do kotla medzi Lauparen a Sunnmorslauparlaegdou: 350 m, ku Midtvatnet: 650 m, pravdepodobne prvozjazd)

Východná stena
Sunnmorslauparlaegdy

Pri Midtvatnet sa po krátkej úvahe rozhodujem, že na vrchol Sunnmorslauparlaegdy (1253 m.n.m.) vyšlapem sprava po ľahkom SZ svahu, pretože vo východnej stene by som bol počas celého výstupu ohrozovaný obrovskými vrcholovými prevejmi. Orientácia v stene počas zjazdu by nemala byť zložitá, navyše mám nafotené detailné fotky celej lajny... Vrcholové plató Sunnmorslauparlaegdy dosahujem o 7:50. Perfektné načasovanie. Na jedlo nemám chuť, takže sa po povinnom vrcholovom fotení ihneď púšťam nad okraj východnej steny. Už zdola bolo vidieť, že jediný možný prechod cez preveje do steny je v pravej časti. Napriek rozsiahlosti vrcholovej plošiny triafam prechod presne a so stiahnutým žalúdkom pozerám dole do 600metrovej šluchty. Červík váhania začína vŕtať v hlave, ale utešujem sa tým, že ak sa mi to nebude pozdávať, na hornej pláni pred druhým snehovým rebrom mám stále možnosť otočiť to a vyšlapať naspäť na vrchol. Ďalej sa stena výrazne zvažuje a dosahuje sklon, v ktorom by zrejme nebolo možné odopnúť lyže.

Detail východnej steny Sunnmorslauparlaegdy po jej zlyžovaní (fotené počas výstupu Z stenou Lauparen)

Detail východnej steny

Sunnmorslauparlaegdy

po jej zlyžovaní

Odtiaľ to teda pustí už len nadol... Začínam lyžovať. Horné snehové pole púšťa ľahko, sneh je podľa očakávania výborný - zviazaný hutný prašan. Miestami by ho mohlo byť aj trochu menej, aby sa lepšie preskakovali oblúky, ale každopádne lepšie ako tvrdý betón. Za druhým rebrom je expozícia vďaka sklonu maximálna, no sneh je stále takmer ideálny, takže bez váhania pokračujem ďalej nadol až do širokého kuloáru v strednej časti. Tam sa pre istotu dlho nezdržujem a rýchlo lyžujem nad kľúčovú pasáž - mixový prah v spodnom úseku východnej steny. Ten je technicky veľmi náročný vďaka dvom malým skokom v strmom teréne, avšak expozícia je trochu

Západná stena hlavného (západného) vrcholu Lauparen (obtiažnosť zjazdu: Traynard S4+, E2+, 35-45°, červený stredne ťažký, prevýšenie do kotla: 550 m, ku Midtvatnet: 800 m)

Západná stena

hlavného vrcholu Lauparen

menšia než v strednej časti. Aj tak však nemám chuť na vlastnej koži testovať, či by som v prípade pádu zastal na snehovej pláni pod prahom alebo sa rozfranforcovaný skotúľal až dole ku Midtvatnet. Preto sa maximálne sústredím na každý pohyb, až kým nie som v akom-takom bezpečí kotla pod západnou stenou Lauparen. V nej som si ešte stihol nakukať peknú lajnu, ktorú tu, samozrejme, nemôžem nechať len takú panensky nedotknutú... Za nejaké dve hodiny som späť v kotli. Lauparen (1434 m.n.m.) ako bonbónik potešil, už sa len nejako vysomáriť z bludiska spodného mixového prahu nad Midtvatnet a potom zaslúžený restík dole v Eirsdalen...

Skoré ráno (pre niekoho neskorý večer) na trajekte z Molde do Furneset
Lauparen a Sunnmorslauparlaegda ráno pri výšlape dolinou Eirsdalen
Na vrchole Sunnmorslauparlaegdy tesne pred zjazdom mi nebolo veľmi do smiechu...
Relatívne plytké horné snehové pole východnej steny Sunnmorslauparlaegdy
V strednej časti to začalo naberať grády
Pohľad na strednú, najstrmšiu pasáž (sklon na fotke moc nie je vidieť, ale bolo to hooodne strmé)
Technicky náročný spodný prah východnej steny Sunnmorslauparlaegdy
Spodná časť východnej steny (fotené okolo obeda po zlyžovaní Z steny Lauparen)
Načasovanie bolo perfektné (pol hodinu neskôr už začínajú stenou lietať lavínky), pohľad do V steny Sunnmorslauparlaegdy z kotla medzi Lauparen a Sunnmorslauparlaegdou
Ako bonbónik si dávam po Sunnmorslauparlaegde aj Lauparen

 

Eirsdalen, Tresfjorden a v pozadí na pobreží mestečko Molde - pohľad z vrcholu Lauparen smerom na sever
Východný vrchol Lauparen, ktorý som na druhú stranu lyžoval pred pár dňami
Horný žľab v západnej stene Lauparen (pohľad z vrcholového hrebeňa)
V hornom žľabe som sa dosýta vyšantil vo výbornom hutnom prašane
Najťažšiu časť zjazdu Z steny Lauparen predstavuje úzky žľab v spodnej polovici steny (vľavo vidieť v plnej kráse východnú stenu Sunnmorslauparlaegdy)
V kľúčovom žľabe Z steny Lauparen som si pre zmenu užil aj otrasnú kôru
Šikmou rampou naspäť do kotla medzi západnou stenou Lauparen a východnou stenou Sunnmorslauparlaegdy
V kotli na mňa čaká opäť kvalitný prášok
Poslednú prekážku predstavuje neprehľadný ľadovo-snehovo-skalnato-trávnatý prah nad plesom Midtvatnet
V bludisku mixového prahu nad Midtvatnet (hore vidieť spodnú časť Z steny Lauparen)
Traverz v spodnom mixovom prahu (hore vidieť východnú stenu Sunnmorslauparlaegdy)
Moje oblúčiky v kotli medzi Z stenou Lauparen a V stenou Sunnmorslauparlaegdy (pohľad od Midtvatnet)
Trasa zjazdu bludiskom spodného mixového prahu
Trasa zjazdu bludiskom spodného mixového prahu (spodná časť)
Z stena Lauparen, SV stena Sunnmorslauparlaegdy a kotlina plesa Midtvatnet
Ešte aj dole Eirsdalom bol sniežik výborný
Na lyžiach opäť až dole do Lindset, pár metrov od bajku (úplne v pozadí vidieť Sunnmorslauparlaegdu)
Pohľad na Tresfjorden a skupinu kopcov okolo Lauparen počas bajkovačky do Furneset
Trajektom naspäť do Molde (hore na kopci vidieť retranslačku na Tusten)
Panoráma z hlavného vrcholu Lauparen (pohľad smerom na východ a juh)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


 

21. apríl: Podvečerná lyžba na Skalaksle a bláznivý apríl

Na severnom ramene Skalaksly (modrými šípkami je naznačená trasa výstupu, resp. zjazdu)

Počas výšlapu severným

ramenom Skalaksly

12:30 - končí povinný desaťminútový infomíting pre zahraničných študentov ohľadom skúšok, vďaka ktorému som premárnil výnimočne bezoblačné doobedie. 13:00 - SMS "Po robote ideme na Skalakslu, nechceš sa pridať?", na oblohe stále ani mráčik. 14:15 - počas bajkovačky do centra mesta sa zo severu náhle privalili temné mraky. 15:00 - v Kortgarden (50 m.n.m.) zapíname lyže a začíname šlapať, 8°C a snehová prehánka. 15:50 - seriózne sneží, obliekam bundu. 15:55 - svieti slnko, vyzliekam bundu. 16:00 - opäť sneží, znova goráčka. 17:50 - vrchol Skalaksly (1076 m.n.m.), hmla, zima, námraza. 18:25 - prehováram Berry, aby sme ešte chvíľu počkali, veď hmla sa možno rozplynie... 18:45 - hmla sa rozplynula, odmenou za čakanie je nádherné podvečerné svetlo mixované so snehovými vločkami. 19:45 - tri metre od auta vypíname lyže, vrchol Skalaksly opäť v mrakoch, mali sme šťastie. 20:30 - za tunelom v Molde presadám na bajk, nad fjordom ďalšia prehánka. 21:30 - špagety s rybími prstami a kečupom.

Troll Miro v bláznivom aprílovom počasí
Po ceste hore sa učím, čo znamená nórske slovíčko klabbe
S Robertom na vrchole Skalaksly (v pozadí sa črtá Skala)
Severné zrázy Skaly
Za sedlom medzi Skalou a Skalakslou sa ukazuje Langfjorden
Berry, Robert a ich telemarking (pozn. autora: tie pekné oblúčiky sú samozrejme moje)
Berry v strednej časti severného ramena Skalaksly
Spodná časť ramena sa mi páčila najviac vďaka šutrom, na ktorých sa dalo pekne zaskákať
Zapadajúce slnko nad lesmi Fannefjordu
Na zvážnici do Kortgarden bolo treba prekonať zopár potôčikov
Na lyžiach až ku autu v Kortgarden

 

 

 

 

 

 

 


 

14. apríl: Bielo-sivo-čierny východný vrchol Lauparen

Už počas bajkovačky do Tresfjordu je jasné, že ranná predpoveď počasia sa aj dnes mýlila - front z juhozápadu prichádza o pol dňa skôr, než bolo veštené zmätenými nórskymi rosničkami. Obloha sa pomaly zaťahuje jemnými šedými mráčikmi, no naspäť sa mi vracať nechce, keď som to dobajkoval tak ďaleko. Ak by som sa vrátil a náhodou by sa vyčasilo, ujma na nálade by bola výrazne väčšia, než keď pôjdem hore a podľa očakávania to nestihnem za dobrého počasia...

Dvojvrchol Lauparen s vyznačeným zjazdom z východného vrcholu (fotené 10.04.2010 z vrcholu Rollsbottskorky)

Dvojvrchol Lauparen

Na východnom vrchole Lauparen (1385 m.n.m.) sa v jemnom snežení a silnejúcom teplom vetre dlho nezdržujem. Som však rád, že hmla zatiaľ neklesla a že mám aspoň aké-také výhľady. Tie síce pripomínajú éru čierno-bielych filmov šmrncnutých blur efektom, ale aj tak lepšie ako nič. Rýchlo teda čo-to fotím a pripravujem sa na zjazd. Technicky najťažšia je krátka horná časť, ktorá sa lyžuje na južnej strane. Potom nasleduje prechod cez sedielko vo východnom hrebeni do krátkeho žliabku zakončeného asi 200 m vysokou skalnou stenou. Ak by tu človek urval dosku, mal by veľký problém. Ja problém nemám, takže sa po chvíli ocitám v širokej mulde spadajúcej ku jazeru Mosvatnet. V mulde nahadzujem pásy a traverzujem popod severnú stenu do sedla v SZ hrebeni, aby som si zbližšia pozrel východnú stenu Sunnmorslauparlaegdy. Zbytočne. Hmla klesla, sneženie zhustlo, všade biela tma. Po polhodine čakania sa hmla čiastočne trhá, takže neváham a ihneď pálim dole do Eirsdalu. Pri bajku v nie veľmi dobrej nálade konštatujem, že to dnes veru za veľa nestálo a v duchu preklínam nórsky meteorologický ústav...

Lauparen pri pohľade z Tresfjordu (zjazd z východného vrcholu pod severnú stenu má prevýšenie cca 350 m)
Pod východným hrebeňom chvíľu čakám na zázračné zlepšenie počasia. Zbytočne.
Moje orandžové miláčiky v kontraste so všemožnými odtieňmi sivej farby na východnom vrchole Lauparen
Čierno-biele výhľady z vrcholu smerom na JZ (vpravo vidieť západný vrchol Lauparen)
Pár metrov pod vrcholom nad technicky najťažším miestom zjazdu (sklon 50° na 10m)
Nad krátkym žliabkom (40-45°) ústiacim do severnej steny
Po zlyžovaní do širokej muldy spadajúcej ku Mosvatnet
Počas výšlapu popod severnú stenu (v strede fotky vidieť skalnatú severnú stenu východného vrcholu Lauparen)
Eirsdalen pri pohľade spod západného vrcholu Lauparen
V doline Eirsdalen po zlyžovaní východného vrcholu Lauparen (v pozadí)
V Eirsdalských lesoch to na lyžiach veľká sranda nie je
Na trajekte naspäť do Molde
Z trajektu si ešte fotím rýchločln jazdiaci na ostrov Sekken

 

 

 

 

 

 

 


 

11. apríl: Lepkavý Trolltinden a Remmemstinden

Nasledujúci deň po Rollsbottskorke cítim hádam každý sval v tele. Predpoveď počasia je však neúprosná - dnešok má byť posledný pekný deň, ďalšie dni zamračené a dážď. To síce s veľkou pravdepodobnosťou znamená pekné počasie, ale aj nórska predpoveď zvykne byť vo výnimočných prípadoch presná. Nechcem teda riskovať, že premárnim jeden z mála pekných dní, kedy mám voľno, pretože môj čas tu v Molde sa rýchlo kráti...

Centrálny kuloár v severnej stene Trolltindu (prevýšenie zjazdu cca 350 m, z toho asi 250 m so sklonom 45-50°)

Severné úbočie Trolltindu

Vzhľadom na biedny fyzický stav si vyberám niečo ľahšie. Rozmýšľať dlho nemusím - voľba padá na Trolltinden susediaci s Ystetindom, na ktorom som klepal kosu niekedy začiatkom februára. Rýchlo balím vercajk, tentokrát s extra zásobou First Price sjokolade ako prevenciou pred vykapávkovými stavmi vyššieho stupňa. Potom stará známa kompa do Furneset, polhodinka bajkovačky, desať minút pešobusu a môžem nahodiť lyže... Centrálny kuloár v severnej stene Trolltindu (1170 m.n.m.) nie síce závratne dlhý, no na celej svojej dĺžke je strmší, než som odhadoval pri pohľade odspodu. To, samozrejme, nie je problém. Problém je sneh. Lepšie povedané biela lepkavá hmota, ktorá sneh pripomína hádam len farbou. Kde do prdele sa podel včerajší prašan?! Zažil som už všeličo, ale takéto lepidlo ešte nie. Dokonca aj snehové gule, ktoré pri lyžovaní púšťam, sa po pár metroch zastavujú napriek tomu, že svah má okolo 50°. Lyžovačka ako za trest, ale keďže som v tejto oblasti zrejme naposledy,

SZ stena Remmemstindu s vyznačeným zjazdom (prevýšenie z vrcholu do kotla pod stenou cca 300 m)

SZ stena Remmemstindu

nedá mi to, aby som sa nešiel pozrieť ešte aj na východného suseda Ystetindu - Remmemstinden (1090 m.n.m.). Po necelých dvoch hodinách teda opäť dopínam lyžiarky a púšťam sa do nízkej SZ steny, v ktorej som si zdola nakukal pekný žliabok. Lyžovačka je napodiv oveľa lepšia než na Trolltinde - menej nového lepidla, viacej starého firnu. V strede žliabku zažívam druhý optický klam - krátke zúženie nemá odhadované 2-3 metre, ale len nejakých 120 cm. Lyže sa mi však vyzúvať nechce, takže to dávam šusom. Človek by neveril, akú rýchlosť nabere pri šusovaní troch metrov v 50stupňovom teréne, no expozícia je tu prakticky nulová, inak by som si takéto parádičky asi nedovolil. Spodné snehové pole tiež prekvapuje pozitívnym snehom a dáva tak zabudnúť na strastiplnú prvú jazdu z Trolltindu...

Skupina okolo Ystetindu pri pohľade z okna kuchyne internátu (fotené v marci)
Kopce okolo Ystetindu počas plavby do Furneset (sprava Trolltinden, Ystetinden a Remmemstinden)
Rozlyžovaný severný svah Ystetindu, vpravo na mňa čaká nedotknutá severná stena Trolltindu
Výhľad na Tomrefjorden počas výstupu centrálnym kuloárom severnej steny Trolltindu
Na vrchole Trolltindu, aj dnes dorazila z juhozápadu difúzna oblačnosť :(
Oblúčiky v hornej časti kuloáru
Detail centrálneho kuloáru severnej steny Trolltindu
Po Trolltinde si dávam ešte aj Remmemstinden
Nafúkané severné úbočie Litletindu (pohľad počas výstupu západným hrebeňom Remmemstindu)
Pohľad na juh na Sunnmorsalpene
Troll Miro na vrchole Remmemstindu (v strede v pozadí Trolltinden, bližšie Ystetinden)
Molde (rozťahané na pobreží) a kopce oblasti Fraena pri pohľade z Remmemstindu
Horná časť SZ steny Remmemstindu
Nad zúžením v strednej časti
Po zošusovaní úzkeho miesta
Pohľad do SZ steny Remmemstindu po jej zlyžovaní
Zľava Remmemstinden, Litletinden, Ystetinden a Trolltinden pri pohľade z Vestnes počas bajkovačky naspäť na trajekt

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


 

10. apríl: Rollsbottskorka - zoznámenie sa so skupinou Lauparen

Po Veľkej noci nastal zlomový okamžik - podarilo sa mi zohnať bicykel. Dokonca dva. Oba grátis a oba v prekvapujúco pojazdnom stave. Konečne sa mi teda otvára oblasť Tresfjorden, ktorá ma zvodne láka zakaždým, keď sa pozerám z okna kuchyne na druhú stranu fjordu...

Severná stena Rollsbottskorky s vyznačenou líniou zjazdu (Traynard S5+, E3, čierny ľahký, prevýšenie k Dalsvatnet: 880 m, fotené 14.4.2010)

Severná stena Rollsbottskorky

Po polhodinovej jazde trajektom osedlávam svojho dvojkolesového tátoša, nahadzujem na chrbát ultraťažkú sviňu a vydávam sa v ústrety Tresfjordu dúfajúc, že popri mori to bude viac-menej po rovine. Nie je. Cesta ide hore, dole, hore, dole, atď celých 12 kilákov. Kým sa dostanem do dedinky Tresfjorden, mám už v sebe hádam aj 300 výškových metrov, no prakticky som stále na úrovni mora. Keď sa k tomu po chvíli pridá štrajkujúca prehadzovačka, začínam byť trochu nesvoj, avšak sneh je už na obzore, takže žiadny dôvod na paniku... Dolina Eirsdalen je naozaj nádherná. Nechápem, prečo sem chodí tak málo ľudí. Možno to bude tým, že kopce sú tu trochu divokejšie a drvivá väčšina domácich uprednostňuje pred extrémnym lyžovaním skôr "fjellskiing", u ktorého je sebadeštruktívny potenciál výrazne nižší... Pri Midtvatnet zisťujem, že v západnej stene Lauparen je to nejaké sivočierne a na východnú stenu Sunnmorslauparlaegdy je už neskoro, čo mi dokazuje aj malá lavínka, ktorá sa po záverečnom 300metrovom voľnom páde efektne rozprskne na druhej strane jazera. Prepínam teda na plán B - prekoprcnúť sa do vedľajšej doliny a obzrieť severnú stenu Rollsbottskorky... Vrchol Rollsbottskorky dosahujem okolo pol štvrtej a, ako inak, z juhozápadu akurát dorazila difúzna oblačnosť. Už to ani neriešim, zapínam lyže a začínam lyžovať. Horná časť po hrebeni do malého sedielka je technicky náročná a exponovaná, no rozlyžovaný som dobre, takže si to vcelku užívam. Nasleduje zoskok preveja do strmého horného kuloáru vyplneného výborným prašaníkom. Podobne kvalitný sneh pokračuje až na začiatok spodnej tretiny steny, kde to začína zarezávať. Dole pri Dalsvatnet opäť fajný sniežik - teraz pre zmenu firn. Krása. Škoda len, že sa musím ešte prekoprcnúť naspäť do Eirsdalen. Ešte väčšia škoda, že mi akurát došlo jedlo. Vďaka tomu mám poprvýkrát v Nórsku možnosť zažiť vykapávku levelu tri (rozumej: urgentne treba dobiť baterky, ale niet čím). Záverečná bajkovačka do Furneset ma doráža úplne. Už sa neviem dočkat toho, ako si zajtra budem so spokojným svedomím celý deň leňošiť v Molde...

Smer Tresfjorden!
Krásna skupina kopcov okolo Lauparen (v ľavej časti dolinka s Dalsvatnet, vpravo Eirsdalen)
V doline Eirsdalen (v pozadí vpravo Sunnmorslauparlaegda, v strede dvojvrchol Lauparen)
Na Lauparen a Sunnmorslauparlaegdu musím ešte počkať
Plán B - severná stena Rollsbottskorky vo vedľajšej dolinke s jazerom Dalsvatnet
Opustená chatka pri jazere Dalsvatnet
Výhľady smerom na sever počas výstupu záverečným vrcholovým výšvihom
Na vrchole Rollsbottskorky (v pozadí vidieť dvojvrchol Lauparen)
Pohľad do severnej steny Rollsbottskorky s naznačenou trasou zjazdu
Vrcholový výšvih po zlyžovaní do sedielka
Na hrebeni nad horným kuloárom
Pohľad z kuloára nahor na sedielko v hrebeni
Ľahšia stredná časť zjazdu
Pri jazere Dalsvatnet po zlyžovaní severnej steny Rollsbottskorky
Detail hornej časti severnej steny Rollsbottskorky
Zo sedla Ronsvata zvážnicou naspäť do Eirsdalen
Na lyžiach až ku bajku v Lindset (cca 100 m.n.m.)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


 

5. apríl: Rande s Venjetindami, časť druhá - Store Venjetinden

Posledný deň veľkonočných prázdnin zasväcujem Veľkému Venjetindu (1852 m.n.m.). Keďže všetci známi uprednostnili ľahšie "fjellety", aj dnešné rande sa bude niesť v intímnejšom duchu.

500 m vysoká V stena Store Venjetinden s vyznačenou líniou zjazdu na ľadovec (čierny ľahký) a hornou časťou zjazdu cez S hrebeň (červený ťažký)

Východná stena Store Venjetinden

Na rozcvičku teda opäť 7 kilákov asfaltu, ktoré mi dávajú jasne najavo, že jeden deň restu od poslednej túry nestačil. Ale keď sú podmienky, dobré počasie a pekný kopec, človek nikdy nie je taký unavený, aby jednoducho zostal doma a pozeral sa na tú krásu z okna kuchyne... Po nekonečnom výstupe z Venjesdalen začínam okolo jednej lyžovať z vrcholovej plošinky smerom do východnej steny spadajúcej na malý ľadovec. Lajna je v sprievodcovi ohodnotená ultimátnym stupňom EV E4, takže rešpekt je na mieste. Zjazdík však prebieha bez problémov, hoci expozícia hornej časti je vskutku dychberúca...

Store Venjetinden zo SZ strany s vyznačeným zjazdom cez S hrebeň do Venjesdalen (prevýšenie zjazdu 1500 m)

Store Venjetinden zo SZ strany

spadajúcej do Venjesdalen

Dole na ľadovci pod vplyvom adrenalínu konštatujem, že nie som až taký unavený, ako sa mi to snažilo telo dokázať počas prvého výšlapu, a tak sa rozhodujem, že si Store Venjetinden zlyžujem ešte raz - cez severný hrebeň do Venjesdalen. O hodinku a pol teda znova stará známa vrcholová plošinka. Vykapávka však dosahuje level číslo dva, okamžite treba dobiť baterky. Dojedám preto zvyšky jedla a ďalšiu pol hodinu túžobne očakávam blahodarný vplyv sacharidov z First Price sušienok. Až potom prichádza na rad druhá jazda. Sniežik už síce nie je taký kvalitný ako vo východnej stene, ale môžem byť rád, že tu počas tejto biednej zimy aspoň niečo je...

Ráno o 7:58 na autobusovej stanici v Molde
Asfaltový treking z Isfjordu do Venjesdalen (v pozadí vpravo Venjetindy, vľavo Hurrungen)
Pohľad do Venjesdalen počas výstupu SZ kuloárom
Exponovaný traverz vo V stene pri pohľade počas prvého výstupu S hrebeňom na Veľký Venjetind
Troll Miro na vrchole Store Venjetinden
Pohľad z vrcholového hrebeňa dole do východnej steny
Strmá (50-55°) vrcholová pasáž V steny Store Venjetinden
V hornej časti zjazdu pred exponovaným traverzom doprava
Krátky veľmi exponovaný traverz v hornej časti V steny
Pohľad nahor na snehové polia strednej časti zjazdu V steny
Východná stena Store Venjetinden po zlyžovaní na ľadovec
Snehové polia strednej časti zjazdu V steny počas druhého výšlapu
Vrchol Store Venjetinden po druhýkrát
Na vrcholovej plošinke pripravený na druhý zjazd
Na severnom hrebeni počas druhého zjazdu zo Store Venjetinden
Pohľad na snehové pláne severného hrebeňa
Hrochoť na SZ svahoch spadajúcich do Venjesdalen neodmäkla ani poobede
Strapatý Troll Miro bezprostredne po návrate zo Store Venjetinden

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


 

3. apríl: Rande s Venjetindami, časť prvá - Lille Venjetinden

Zase oblačnosť zo západu. To si naozaj neužijem ani taký pekný vrcholček, akým je Lille Venjetinden?! Človek ráno trekuje s ťažkým báglom na chrbte 4 km po Molde, ďalšie 3 km asfaltu ho čakajú v Isfjorden, potom ešte 1500 výškových metrov z Venjesdalen na vrchol a ako odmenu za všetku tú drinu si nemôže dopriať ani pár minút oddychu, lebo ho znova naháňajú oblaky.

800 m vysoká SZ stena Venjetindov s vyznačenou líniou zjazdu z Lille Venjetinden (fotené z Blanebby 30.03.2010)

Severná stena Lille Venjetinden

s vyznačenou trasou zjazdu

Občas sa vážne zamýšľam nad tým, prečo sa radšej nevenujem nejakej inej zábavke, pri ktorej by som nebol toľko závislý od počasia a podmienok, ktoré nemôžem neovplyvniť... Ani na vrchole Malého Venjetindu (1810 m.n.m.) sa teda dlho nezdržujem. Rýchlo čo-to fotím, dopínam rozpadajúce sa lyžiarky a začínam lyžovať. Horná pasáž je pekne vysnežená hutným prašaníkom, takže sa ani nenazdám a už stojím nad kľúčovým flekom zjazdu - skalným schodom, z ktorého "treba zoskočiť 1,5 metra na exponovaný snehový hrebienok a dať pozor, aby si nenabral rýchlosť, lebo inak spadneš do západnej steny a zomrieš", ako mi toto miesto opísal domáci borec Odd, ktorý v roku 2006 ako prvý zlyžoval túto lajnu celú na lyžiach. Odvtedy bola zopakovaná iba raz. S tým zomieraním evidentne nepreháňal, obligátne E3/E4 v sprievodcovi tentokrát sedí. No sneh je dnes na takéto extrémne kúsky ideálny, takže sa mi v maximálnom sústredení darí tento technicky náročný a exponovaný flek prekonať. Jednoznačne najťažšie miesto, aké som doteraz lyžoval.

Masív Venjetindov týčiaci sa nad Venjesdalen (prevýšenie zjazdu z vrcholu Lille Venjetinden do Venjesdalen cca 1300 m)

Masív Venjetindov

týčiaci sa nad Venjesdalom

Na predčasnú radosť je však stále priskoro. Čaká ma ešte ďalších 20 exponovaných metrov na úzkom 55° rebre spadajúcom na rozsiahle snehové polia v strednej časti steny. Tam sa sklon zmierňuje na cca 40°, ale prašan sa pomaly mení na firnovú kôru s množstvom hrúd, preto musím byť stále v strehu, aby som pri lyžovaní neurobil nejakú chybu. A aby som to nemal také ľahké ani v spodnej časti, v zúžení centrálneho kuloáru sa túto zimu vytvoril pekný ľadopád. Našťastie sa dá oblyžovať zľava po rebre. Po ňom už len trochu drkotačky na spodných pláňach a potom zaslúžený oddych dole vo Venjesdalen... Difúzka dorazila takmer na minútu presne ako pred štyrmi dňami v Jamnabotn. Aj tak mi to však nedá, aby som sa ešte narýchlo neprebehol na Hurrungen (1276 m.n.m.) a po ceste si nafotil detaily Veľkého Venjetindu s peknou východnou stenou. 500-metrová kráska spadajúca na malý ľadovec je láska na prvý pohľad, takže si s ňou ihneď dohadujem rande - povedzme o dva dni niekedy okolo obeda, môže byť?

Deň začína ranným asfaltovým trekingom na hlavnú autobusovú stanicu v centre Molde
Ďalšia dávka asfaltu ma čakala z Isfjordu na parkovisko vo Venjesdalen (370 m.n.m., v pozadí vidieť Venjetindy)
Pohľad do zamrznutej 800metrovej SZ steny Malého Venjetindu
Výhľady smerom na romsdalskú rieku Rauma a mestečko Andalsnes (vpravo na pobreží)
Romsdalshornet a Trollveggen počas výstupu záverom horného snehového poľa
Vercajkové zátišie na vrchole Malého Venjetindu
Venjesdalen a Jamnabotn (vľavo) počas lyžovania na hornom snehovom poli
Kľúčový flek zjazdu - zoskok na exponovaný snehový hrebienok
Pohľad na kľúčovú pasáž (hore vidieť skalný schod, z ktorého som skákal na snehový hrebienok)
V centrálnom kuloári steny som našiel úzky vetrom vyratrakovaný pás, ktorý ma aspoň na chvíľu ušetril okolitej hrochote
Už len popreskakovať pomedzi šutre na rebre v spodnej časti steny...
Oddych vo Venjesdalen po zlyžovaní priamej lajny SZ steny Lille Venjetinden
Opäť dorazili difúzne obláčiky
Východná stena Store Venjetinden (pohľad z južného hrebeňa Hurrungenu)
Po Malom Venjetinde si dávam ako dezert firnové pláne Hurrungenu
Vrcholovka z Hurrungenu
360° panoráma z vrcholu Lille Venjetinden sa mi vcelku podarila...

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Výber aprílových fotiek nájdete vo fotogalérii Nórsko 2010

 

<<<  články MÁJ    |    články MAREC  >>>