<<< články MAREC | články JANUÁR >>>
28. február: Skorgedalské trio - Skarven, Kvasstinden a Smorbottfjellet
...posledná prudká zákruta a konečná - parkovisko v Skorgedalen. Zaplatili sme síce "bomvei" 55 kr (necelých 7 Euro), ale ušetrili sme si 4 km šlapania nezáživnou dolinou a navyše je v cene zahrnuté aj parkovné za celý deň. Podobne to funguje aj v iných romsdalských dolinách.
Východné zrázy Skarvenu |
Napríklad vo Vengedalen sa za 30 korún (čo je na nórske pomery naozaj za babku) vyveziete až do centra diania - rovno pod Venjetindy a Blanebbu. Krása. Stačí vystúpiť z auta, nahodiť lyže a zábava môže začať... Prvý vrchol, s ktorým mám dnes tú česť, je Skarven (1048 m.n.m.) so svojou peknou priamou lajnou spadajúcou na východ. Sniežik tentokrát príjemne prekvapil a ja si tak môžem spokojne krochkať nad super lyžbou počas celého zjazdu až ku jazeru Selsetervatnet. Nádhera. V takýchto podmienkach jedna jazda, samozrejme, nestačí, preto sa psychicky pripravujem na susedný Kvasstinden, ktorý sa čnie 850 výškových metrov nadomnou. Vidina výbornej lyžovačky mi však dáva krídla a vrchol (1188 m.n.m.) dosahujem napriek miernemu výkapu pomerne rýchlo. Výnimočne nefúka, čo spolu s ideálnou teplotou dotvára takmer dokonalú atmosféru dnešného dňa a všetko to ešte umocňujú výhľady na zasnežené hory vynárajúce sa priamo z mora. Pár minút len tak kvasím na vrchole a vychutnávam si tieto vzácne chvíle, ktoré prinášajú pocity šťastia.
Kvasstinden a Smorbottfjellet |
Chvíle, kedy úprimne ľutujem tých, ktorí doposiaľ neobjavili čaro hôr. A pritom nezáleží na tom, či človek lyžuje niekde na Medených lávkach po uši zaplavený adrenalínom, či pláva prašanovými pláňami nórskych fjelletov, či visí na jednom prste vo východnej stene Mlynárika alebo či si len tak turistikuje po tatranskej magistrále. Hory sú krásne vždy a všade, len človek si to niekedy naplno neuvedomuje... Ale dosť bolo filozofovania, späť do Skorgedalu. Južný svah Kvasstindenu nesklamal a času stále dosť, takže do tretice ešte Kvasstindenov braček - Smorbottfjellet. Síl už veľa nezvyšuje, preto si ťapkám len tak lážo-plážo, aby som sa veľmi nevyšťavil pred záverečným zjazdom dole ku autu. Na vrchole sa však dlho nezdržujem, keďže na parkovisku na mňa čakajú Havlasovci. Pár fotiek, šálka čaju a jazda dolu. Aj tá posledná sa nesie v duchu predchádzajúcich dvoch a predstavuje tak perfektnú bodku za dnešným vydareným dňom.
20. február: Blanebba a veterné inferno
11:10 - Chatka je našťastie otvorená. Aspoň na chvíľu sa teda môžem skryť pred besniacim vetrom, ktorý do mňa bez prestávky dobiedza. Prečo som, ja pako, nešiel radšej na druhú stranu Isfjordu, keď už ráno bolo jasné, že tam fúka oveľa menej? Zvedavosť, túžba prebádať ďalší kút Romsdalu a blízke stretnutie s Venjetindami zatemnili zdravý rozum...
Blanebba (1320 m.n.m.), zjazd |
13:05 - Vrchol. Zima a vietor. Ešteže sa dá pred tým hnusným skučiacim živlom ako-tak kryť v závetrí vrcholovej mohyly. Skúšam niečo fotiť, ale ani foťák nemá v tejto kose náladu podávať nejaké svetoborné výkony, a preto som rád, keď sa zmôže aspoň na vrcholovku a zopár panoramatických záberov. Škoda, že nie je lepšie počasie - výhľady z Blanebby sú naozaj nádherné, čo je mi však prd platné v pekelnom vetre, ktorý ma neustále metá o zem...
13:55 - Lyžovačka v doske a zvírenom snehu bola ako za trest. Z parkoviska vo Vengedalskej doline sledujem v diaľke krásne oblúčiky na južnom svahu Kjovskartindu, ktorý je celý deň zaliaty slnkom. Až mi je do zaplakania, keď si predstavím, aká tam dnes mohla byť lyžba. Snažím sa na to nemyslieť a pokračujem po zľadovatelej ceste dole do dediny...
15:30 - Isfjorden. Bus ide až o tri hodiny, takže skúšam stopovať. Na počudovanie mi zastavuje hneď prvé auto a dokonca ide priamo do Molde. Tak predsa aspoň niečo pozitívne v dnešnom strastiplnom dni! Chalani sa pýtajú, že kde som bol, keď sa tvárim tak nešťastne. Odpovedám, že som sa bol trošku prevetrať na Blanebbe. "Vengedalen dnes nebol najlepší nápad. Zvykne tam dosť prefukovať z Romsdalskej doliny. My sme boli na Kirketakete. Lyžovačka výborná, počasie tiež celkom ušlo." Ja len nasucho preglgnem a dnešok už radšej viac neriešim...
14. február: Kvannfjellet - fjellski gruppentur
Minulotýždňový "fjellet" (kopec) príjemne prekvapil, takže aj tento víkend dávam pokoj romsdalským "tindom" (štítom) a uprednostňujem severného suseda Urdfjelletu - Kvannfjellet. Ten svojho južného kolegu o meter prerástol (980 m.n.m.), preto sa môže pýšiť prívlastkom "najvyšší kopec v oblasti Fraena" (územie severne od Molde).
Kvannfjellet so svojím |
Je nedeľa, čo už tradične predstavuje problém s transportom, a tak som si na dnes dohodol rande s turistickou skupinou z Molde. Gruppen trip začína presne o 9:00 (Nóri si vo všeobecnosti potrpia na presnosť a pokiaľ to ide, všetko si detailne plánujú), kedy sa hromadne naloďujeme do niekoľkých áut. O necelú pol hodinu už šlapeme smerom na Kvannfjellet, pričom tempo skupiny sa ani zďaleka nepribližuje mojim pesimistickým "slow-motion" víziám. Skôr naopak - na chvoste som často práve ja kvôli tomu, že stále niečo fotím a nestíham držať krok s rozbehnutým davom. No viac ma prekvapuje to, že v zmesi nórskych dialógov ako by som občas začul našu ľúbozvučnú slovenčinu. Že by sa takto zvláštne prejavoval spánkový deficit zapríčinený hlučnou párty v susednom bloku, ktorá sa pretiahla až do pol siedmej ráno? Nie. V skupine sa naozaj nachádza česko-slovenský pár a ja si tak konečne môžem s niekým pokecať aj inak než len mojou lámanou angličtinou... Na vrchole, ako zvyčajne, kosa, takže sa dlho nezdržujeme a pálime dole. Lyžovačka je tentokrát hrozná, preto budem stručný: včerajší dážď + dnešný mráz = total brutal kôra. Nechápem, ako to ostatní dokážu ulyžovať bez ujmy na zdraví na tých svojich "fjellski" (v Nórsku veľmi populárny druh lyží - niečo medzi bežkami a normálnymi lyžami, na stúpanie sa používajú špeciálne pásy, lyžuje sa telemarkovým štýlom s voľnou pätou). Napriek otrasnému snehu som však s dneškom spokojný - spoznal som kopec nových ľudí, nakukal si Talstadhesten a ako bonus cesta grátis...
6. február: Prašanové orgie na Urdfjellete
Na vyfúkanom Ystetinde to so snehom nebolo bohviečo, a tak dnes dávam prednosť niečomu v tesnej blízkosti Molde, kde je snehu "nezvyčajne veľa" - ako mi neustále pripomínajú domáci. Ja by som bol, samozrejme, radšej, keby bolo "nezvyčajne veľa" snehu v poriadnych horách okolo romsdalskej doliny, kde je to však stále viac čierne ako biele. Ale s tým ja veľa nenarobím a namiesto vzývania snežného Odina beriem to, čo sa mi momentálne ponúka. Tento raz Urdfjellet -
Južné svahy Urdfjelletu zo Skaret |
takmer kilometer vysoký kopec pár minút jazdy z Molde, ktorého južné svahy rozsiahlosťou a prevýšením pripomínajú JV svahy Príslopu v Žiarskej doline. Akurát tu je to trochu menej strmé (vďaka čomu človek nemusí riešiť lavíny) a netreba šlapať hodinu nezáživnou dolinou - stačí odparkovať auto v osade Skaret, 15 minút pošlapať strmým lesíkom a potom si už len užívať nekonečné snehové pláne... Počas prvého výšlapu stretávam Borga - pohodového chalana, ktorý sa profesionálne venuje cyklistike. Vo dvojici sa ihneď stopa lepšie prešlapáva, hlavne keď si má človek s kým trochu pokecať. Preto sa ani nenazdáme a už sa trepoceme vo vetre na vrchole Urdfjelletu (979 m.n.m.). Hmly sa stále nie a nie rozplynúť, takže prvá jazda napriek fajnému sniežiku za veľa nestojí. Až potom sa konečne ukazuje slnko. To nás vyprovokuje ku ďalšej činnosti, a tak po nejakej tej hodinke nasleduje jazda číslo dva. Po nej sa lúčim s Borgom, ktorý uteká domov baliť bágle, pretože na ďalší deň odlieta na dvojmesačné sústredenie do Španielska. Pre mňa je však kombinácia prašan + slnko prudko návyková, takže si dávam jazdu číslo tri. Čo na tom, že nestihnem posledný autobus do Molde - hlavne, že si dosýta zalyžujem...
3. február: Ystetind a 10 minút slnka
Ystetind (1162 m.n.m.) dominuje v západnej časti panorámy, ktorú vidieť južne od Molde. Pekný kopec, ktorý dennodenne vidím z okna kuchyne na druhej strane fjordu, nenechávam dlho čakať a s prísľubom pekného počasia vyrážam ranným trajektom smerom do Vestnes. Mestečko na okraji Tresfjordu ma víta treskúcou zimou, ktorú na pocit ešte zväčšuje vysoká vlhkosť prímorského vzduchu. Až sa mi nechce veriť, že priemerná teplota sa tu v tomto období bežne pohybuje okolo +3°C. Obliekam na seba všetko, čo mám a vyrážam v ústrety Ystetindu. Kosa ako v ruskom filme
Východná stena Ystetindu a severný |
nepoľavuje ani počas výstupu, ale aspoň sa neflákam a vrchol dosahujem zdola za dve a pol hodiny. Pekný čas, sám sa čudujem. No dôležitejšie je to, že som konečne von z tieňa a môžem si užiť trochu slnka. Niežeby nejako výrazne hrialo, ale aspoň trochu povzbudí mrazom otupenú psychiku. Chvíľkovú pohodu však rýchlo strieda starý známy pocit chladu. Dotieravý vietor si nedal pokoj ani tentokrát a z vrcholu ma rýchlo ženie nadol, naspäť do mrazivého tieňa Ystetindu... Pôvodnú variantu (skúsiť zlyžovať žľab, ktorý zľava ohraničuje východnú stenu) rýchlo zamietam po tom, ako zisťujem, že nejde o žľab, ale o takmer kolmý kuloár s päťmetrovými vrcholovými prevejmi. Dole preto lyžujem vetrom ubitým severným svahom a len zázrakom nechytám žiadny zo šutrov kamuflujúcich sa v tej trochu snehu, čo tu je. V lese je situácia so snehom trochu veselšia, bez problémov sa dá zlyžovať až na cestu pri zálive Flatevagen. Odtiaľ ma za odmenu ešte čaká sedem kilometrov asfaltky ku nástupišťu na trajekt a potom konečne teplo...
Výber februárových fotiek nájdete vo fotogalérii Nórsko 2010