<<< články MAREC
25. február: Čeľuste II - Skjorta
"Miro, viděl jsem lavinu. Doufám, že v ní nejsi," ozýva sa vo vysielačke. "Nie, som v poriadku, ale podomnou je ľadopád, takže sa vraciam naspäť a budem lyžovať tým istým svahom ako ty." Na lyžiach teda stúpam bokom 20 metrov naspäť nad žľab a potom traverzujem doprava ponad skalné prahy na rozsiahle SZ svahy Skjorty. "Pod tebou je celkem pěkná mulda, ale je tam vidět více šutru než na té pláni, kterou jsem šel já," zachrčí vo vysielačke, keď traverzujem ponad peknú muldičku. Chvíľu váham, no vidina epického zjazdu nedotknutým prašanom muldy nakoniec víťazí. Síce už zhora vidieť, že kde-tu trčí zo snehu nejaký ten šutrík, ale snáď keď sa veľkým oblúkom vyhnem najväčším zhlukom skál, prežijem jazdu ja aj lyže bez ujmy na zdraví.
|
Západná strana masívu Skjorta
|
Začínam teda opatrne zapúšťať prvý oblúk. Pohoda, sniežik ma na širokých lopatách pekne nesie, hoci na tento typ lyžovania by sa mi zišli lyže aspoň o 15 čísel dlhšie než mám. Druhý oblúk naťahujem trochu odvážnejšie, v ušiach začína svišťať vetrík. Krása! Tretí, štvrtý, piaty oblúk. Nádhera! V krvi začína stúpať hladina adrenalínu, hneď je svet farebnejší. Pri šiestom oblúku si pod sebou všímam nevýrazný chrbát, z ktorého podozrivo trčia skaly, a tak hneď zapúšťam siedmy oblúk trochu viac doľava. Zrazu však chytám skrytého žraloka. Fokinel! Tak tomu sa lyže určite nepotešili, hlavne tá jedna nahryznutá zo Snotindu. No nič, aspoň som to ustál, takže... aaaafgdfžýgdsgadáhgbleeeeehghgjaaauu... ?!?!?... "Do pi*i!", uľavujem si mierne šokovaný po efektnom salte, zatiaľ čo z úst vypľúvam zvyšky prašanu. To čo bolo? Chvíľu mi trvá, kým si dám v hlave dokopy, čo sa pred pár sekundami odohralo - stal som sa obeťou zákerného útoku dvoch snehom kamuflovaných žralokov. Prvý žralok mi uštedril ľahkú podpásovku, ktorú som ešte ustál, no hneď nato prišiel na rad nečakaný útok ďalšieho žraloka, ktorého čeľuste dali mojim lyžiam definitívne KO a mňa bezmocného katapultovali do vzduchu. Našťastie pristátie bolo mäkké, pretože útok tretieho žraloka by moja telesná schránka zrejme len tak ľahko nerozchodila. Vo vrecku sa ozýva Michalov hlas: "Viděl jsem, jak jsi hodil držku. Jsi ok nebo mám volat pomoc?" Rýchlo vyťahujem vysielačku a ešte stále trochu otrasený odpovedám: "V pohode. Dva brutálne šutre som chytil. Neviem, ako sú na tom lyže, idem jednu pozháňať. Jednu mám na sebe, jednu som neviem kde nechal. Brutálny šuter, kurva..."
(Michalov reportík z tripu nájdete na jeho webstránkach navandr.eu)
Video: Čeľuste 2 - Skjorta
23. február: S Mišom na Blastolen
Michal. Študent Erasmusák, outdoorový nadšenec, milovník dobrodružstva, skvelý kuchár, tvor vynaliezavý, expert na optimalizáciu životných nákladov. Mišo je pre mňa zatiaľ najpríjemnejšie prekvapenie môjho tohoročného pobytu v Molde. Skutočne ma ani vo sne nenapadlo, že tu na severe stretnem týpka z Brna, ktorý je do sveta hôr a Prírody zbláznený podobne ako ja. Zrejme ani on nečakal, že tu natrafí na niekoho podobnej krvnej skupiny a skoro mu oči z jamôk vypadli, keď ma po mojom príchode do Molde videl z auta vykladať všetok ten lezecko-lyžiarsko-bajkovací vercajk. Jediná škoda, že si sem so sebou nezobral výbavu na skialp aj on. Našťastie tu však má aspoň snežnice, paličky, snowboard a hlavne chuť spoznávať nepoznané...
|
Východná stena masívu Blastolen
|
JV hrebeň Blastolen. Po relatívne dlhom a trochu nezáživnom výšlape sa nám pred očami zrazu objavuje v plnej kráse azúrovo modrý Romsdalsfjorden obklopený zasneženými vrcholkami okolitých štítov. Vo svojom živote som už mal šancu zažiť krásu Prírody v rôznych podobách, no tento pohľad mi skutočne vyráža dych. Chvíľu len tak stojím v nemom úžase a kochám sa touto nádhernou scenériou, týmto umelecký dielom, ktoré dokáže vytvoriť len sama Príroda. Potom vyťahujem foťák a fotím. Cvakám spúšť znova a znova. Akoby som sa snažil nejakým spôsobom zvečniť tieto okamihy, ktoré z môjho pohľadu nemajú ďaleko od dokonalosti, od stavu totálnej vnútornej rovnováhy, kedy rúcam hranice svojho ega a splývam s Prírodou v jednu bytosť. Sú to momenty, kedy mám pocit, že žijem naozaj naplno, že som presne tam, kde patrím. Sú to zážitky, kvôli ktorým sa oplatí skutočne žiť a nie len prežívať. A práve fotografie podľa mňa predstavujú spôsob, ako si tieto zážitky istou formou uchovať a mať možnosť vracať sa k nim i v budúcnosti. Stačí pohľad na fotky, ktoré zachytávajú takéto momenty a niektoré tie úžasné pocity sa vrátia. Akoby som sa prostredníctvom fotografií a videí dokázal premiestniť v priestore a čase naspäť do okamihov, kedy som intenzívne zažíval pocity šťastia. Okrem toho fotky predstavujú jeden zo spôsobov, ako zdieľať zážitky s ostatnými ľuďmi, ako im aspoň nepriamo sprostredkovať krásu Prírody. Cvakám teda ďalej. Zvečňujem severskú nádheru do elektronickej formy dúfajúc, že tým niekoho vyprovokujem, aby sa do tejto prekrásnej krajiny prišiel pozrieť na vlastné oči a mohol úžasnú nórsku Prírodu zažiť komplexne, všetkými zmyslami...
(Michalov reportík z tripu nájdete na jeho webstránkach navandr.eu)
19. február: Šľahačkový Flotatinden
Cez víkend konečne prichádza vytúžený snehovo-dažďový fekálik. Kto by si bol pomyslel, že zrovna v Nórsku si budem želať niečo také, že? Táto zima je však v okolí Romsdalu na zrážky naozaj chudobná a viacerí domáci aj nedomáci už netrpezlivo čakajú na poriadnu snehovú nádielku. No tá nie a nie prísť a keby som so sebou zo Slovenska koncom januára nepriviezol tých pár desiatok cenťákov stredoeurópskeho sniežiku, doteraz by sa tu na zamrznutej tráve mohli ovce pásť.
|
Východná strana masívu Flotatinden
|
Našťastie sa zdá, že sa Odin nad nami skialpinistami, freerajdermi, fjellskiermi, bežkármi a ďalšími snehovo závislými skupinami ľudí, nakoniec predsa len zmiluje a urobí si tam hore poriadok so svojimi podriadenými zodpovednými za chod počasia. Ja si zatiaľ v kľude porobím pár vecí do školy, aby som si cez týždeň mohol spraviť deň voľna pre prípad, že cez víkend naozaj niečo prisneží. Práve tento flexibilný čas práce/štúdia je jedna z najväčších výhod doktorandského života. Pokiaľ nemám cviká alebo nejaký míting súvisiaci s mojou výskumnou činnosťou, môžem si čas zmanažovať tak, ako potrebujem. Keď treba, pracujem cez víkendy a bežne po večeroch ťahám až do polnoci, aby som cez deň mohol väčšinu času venovať iným činnostiam. Je síce pravda, že pri tomto intenzívnom spôsobe života mi času nazvyš veľa nezostáva a možno pri tom prichádzam o niečo, čo iní ľudia pokladajú za dôležité. Všetko je to však záležitosťou životnej vízie, hodnôt a priorít človeka, od ktorých sa odvíja to, čo pokladáme za dôležité a správne a čo nie. To je jeden z dôvodov, prečo na mnohé záležitosti neexistuje len jeden správny názor, len jedna správna odpoveď. Môže ich existať viac v závislosti od uhlu pohľadu konkrétneho človeka. Podobne je to aj pri otázkach spôsobu života, ktorý je podľa mňa potrebné posudzovať v kontexte vnútorného i vonkajšieho sveta konkrétnej osoby a nevidieť len ten svoj pohľad ako jediný správny. U mňa je situácia momentálne taká, že vzhľadom na životnú filozofiu, s ktorou sa vnútorne stotožňujem a ktorú sa snažím neustále podrobovať kritike, pokládam smer môjho života za správny, a tak nemám dôvod v blízkej dobe uvažovať o nejakej zásadnej zmene...
V nedeľu-pondelok hore naozaj kydlo 30-40 čísel nového snehu a v utorok hlásia pekné počko, takže plán je jasný - LYŽE! Romantickú samotu posledných dvoch výletov tentokrát mením za príjemnú spoločnosť Berry a Roberta, ktorí si na poslednú chvíľu vybavili v práci voľno. Berry ako expertka na tunajšie hory navrhuje vzhľadom na posledné sneženie plytký Flotatinden (v preklade "Smotanová hora"), ktorý nie je ohrozovaný lavínami a vzhľadom na smer vetra posledných dní by tam mal byť nafúkaný čerstvý prašaník. A veru že aj je! Smotanová hora zostáva verná svojej povesti a na svojich tiahlych pláňach nám servíruje chutnú porciu lahodného prašanu. Len si tak mľaskáme, keď si z neho lyžami ukrajujeme kúsok za kúskom a vychutnávame jeho mrazivú príchuť. Dole nám nezostáva nič iné len konštatovať: "Bolo to výborné, ďakujeme!" No to nie je všetko. Čerešničkou na dnešnej šľahačkovej torte je výborná večera u Berry a Roberta, kedy si opäť a znova musím pripomenúť, aké som mal šťastie, keď som takmer presne pred tromi rokmi na Kvannfjellete stretol týchto skvelých ľudí...
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
15. február: Vyfúkaná Klauva a posledná slovenská klobása
Z Isfjordu vyrážam tesne po desiatej a podľa očakávania sa mi šlape mizerne. Žiadne prekvapenie, veď už ráno na intráku som sa celý cítil nejaký pokrčený a pohrával som sa s myšlienkou, že dnes dám lyžiam pokoj. Po zahrievacej polhodinke sa však stav môjho organizmu trochu zlepšuje, no i tak mám čo robiť, aby som sa po vyše troch hodinách doplazil až hore na Klauvu (1512 m).
|
Západné svahy Klauvy
|
Na vrchole dojedám zvyšky first price chleba so syrom a klobásou, ktoré som si do zásoby priviezol zo Slovenska, aby ma v Molde nelákala myšlienka chodievať po nociach na mäso, ktoré zadarmo ponúkajú odpadkové koše pri supermarketoch. Keď už spomínam nočné grátis nákupy, treba poznamenať, že mäsko a iné dobroty z tohto veľmi lacného zdroja sú väčšinou naozaj kvalitné, hoci sú po záruke a namiesto regálov v obchode sa nachádzajú v odpadkových košoch (samozrejme zabalené, v slovenských obchodoch by sa také potraviny veselo predávali ďalej a ešte by za to chceli aj peniaze). V niektorých supermarketoch si síce môžete skúsiť niečo vypýtať aj tvárou v tvár od tety predavačky, ale predsa len aj študenti z bývalého východného bloku majú svoju hrdosť, a tak často radšej preferujú nočný prieskum kontajnerov, ktorý im zabezpečuje akú-takú mieru anonymity. Pre chudobnejších študentov, ktorí vedú v Nórsku dobrodružný život a uprednostňujú pri ňom investície do zážitkov a cestovania, je to zaujímavá možnosť, ako mesačne ušetriť vcelku slušnú sumu peňazí. A čo na tom, že vás v noci občas nabalených zastavia hliadkujúci policajti a spýtajú sa, čo máte v tých veľkých bágloch a plných igelitkách. Stačí spomenúť, že ste zahraniční študenti a so súcitným výrazom v tvári vás bez problémov nechajú s vaším potravinovým úlovkom odkráčať nočnými ulicami naspäť na internát... Na vrchole Klauvy pomaly dojedám jeden z posledných kúskov klobásy importovanej zo Slovenska a snažím sa pri tom nemyslieť na krutý fakt, že pokiaľ tu v Nórsku dostanem v najbližších mesiacoch chuť na nejaké kvalitnejšie mäso, asi sa ani ja nevyhnem polnočným nákupným akciám. S tým si však teraz nejdem lámať hlavu a radšej sa sústredím na zjazd, ktorý v týchto podmienkach nebude žiadna zábava. Posledné dva dni totiž trochu pofukovalo a aj to málo prašanu, čo tu bolo, zmizlo ktoviekam. Zostala len ubitá doska a trčiace šutre, pomedzi ktoré občas vyteká nejaký ľadík. No čo už, dnešné lyžovanie asi nebude zrovna highlightom sezóny, ale aspoň si o to viac budem cenniť lyžovačky v lepších podmienkach. Snáď sa ich túto zimu v krajine trollov dočkám...
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
12. február: Samota na Sate
Žľab v JZ stene Saty potešil vcelku dobrou lyžbou a ja si pod vplyvom endorfínov a iných návykových látok, ktoré dokáže vyprodukovať ľudské telo, sedím na čistinke v doline Ljosadalen a rozmýšľam o tom, ako mi je dobre. Okolo mňa nikoho, som tu úplne sám. Sata patrí k najizolovanejším kopcom v oblasti na rozhraní Isfjordu a Nesset, pričom najkratší prístup pod ňu trvá zo Skorgedalen niekoľko hodín. Preto nepatrí zrovna k populárnym vrcholom, no o to viac si tu môžem vychutnávať čaro horskej samoty a nerušene vnímať krásy zimnej Prírody.
|
Žľabovitá JZ stena Saty
|
Okrem mojej lyžiarskej stopy nevidieť široko ďaleko žiadne známky ľudskej aktivity, len kde-tu je zamatový povrch trblietavého snehu pokreslený drobnými vtáčími stopami. Zo žiadnej strany nepočuť zvuky civilizácie, len úžasné ticho romsdalských kopcov, ktoré je občas prerušené šepotom mrazivého severského vetríka. Takýto pokoj človek nezažije, pokiaľ je v horách v spoločnosti iných ľudí, hoci výlety s partiou priateľov majú tiež svoje čaro. Z času na čas však mávam pocit, že potrebujem byť sám, pretože samota v Prírode mi často dokáže sprostredkovať pocity spokojnosti až šťastia intenzívnejšie než spoločnosť ľudí. Niekomu to možno príde zvláštne, ale u mňa je tomu tak. Samota a šťastie sa podľa mňa navzájom nevylučujú, najmä nie v horách a Prírode, kde je človek obklopený toľkou krásou. Aj keď na druhej strane, vo filme Into the Wild (Volanie divočiny) zaznieva jedna veľmi pekná myšlienka, ktorá by na prvý pohľad mohla spochybňovať moje predchádzajúce úvahy. Film totiž končí vetou: "Štastie je skutočné, len keď ho zdieľame." Áno, súhlasím. Avšak máme mnoho spôsobov, ako pocity spokojnosti a šťastia zdieľať s inými ľuďmi. Možno tým mojím spôsobom je práve písanie týchto riadkov, ktoré si pár ľudí prečíta a bude ich to inšpirovať a motivovať, aby nachádzali šťastie aj tam, kde ho dokážem nachádzať ja... Z hlbokých filozofických úvah ma preberá pohľad na hodinky - 13:45. Najvyšší čas pohnúť sa ďalej, mám pred sebou ešte poriadny kus cesty. Dopíjam šálku chladnúceho čaju, lepím pásy a vydávam sa na dlhý pochod zadnou časťou doliny Ljosadalen, za ktorou ma čaká Langadalen a na záver, aby mi náhodou nebolo málo, ešte aj Mittetdalen...
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
9. február: Praskajúca Vektrička a prašanový Nonstinden
|
Na parkovisku pod Nonstindom
|
V Molde chladno, v Afarnes prituhuje, v Isfjorde začína byť seriózna zima a v Innfjorde kosa až auto praská. Doslova. Cesta pod Nonstinden trvá z Molde cca dve hodiny a prechádza viacerými fjordmi, pričom je vcelku zaujímavé sledovať mikroklímy jednotlivých oblastí. Napríklad taký Isfjord (v preklade Ľadový fjord) si svoje pomenovanie určite zaslúži. Zážitok z mrazivej jazdy občas spestrí prechádzanie tunelmi, kde teplota vzduchu zrazu stúpne z -20°C na +8°C a všetko sa začne rosiť. Ak je tunel dlhší, auto sa stihne zvonku trochu zohriať a po výjdení z tunela na mráz prichádza náhle ochladenie o takmer 30 stupňov. Plechy auta pri tom párkrát skutočne zapraskali až tak, že sme mali pocit, akoby sa náš samochod začal rozpadávať na kusy. Našťastie, Vektrička zvládla aj túto zaťažkávaciu skúšku bez problémov, a tak sa môžeme okolo desiatej v krutom mraze pustiť do výšlapu na mohutný Nonstinden (1573 m)... Výšlap nám trval štyri hodiny, no vrchol nás odmeňuje parádnym počasím, nádhernými výhľadmi a perfektným prašanom. Radosť zapúšťať rýchle dlhé oblúky na nekonečných pláňach trblietavého snehu! Aj telemarkisti Berry s Robertom si lyžovačku patrične užívajú a rozplývajú sa nad kvalitou hebkého snehu. Takýto fajnový sniežik tu vraj nebýva až tak často, pretože silné nórske vetry ho dokážu behom pár hodín sfúkať dole do dolín a fjordov, prípadne ho ubijú na nepríjemnú dosku. Na to však teraz nemyslíme a snažíme sa vychutnávať si každučký oblúčik, ktorý nám ponúka dnešný skvelý deň. Až dole pri aute začína znova dobiedzať nepríjemná kosa, takže sme celkom radi, keď praskajúca Vektrička začína kúriť a my môžeme v teplúčku spokojní frčať naspäť do Molde.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
7. február: Žraloky na Snotinde
Z intráku vyrážam 9:15 a po E39tke frčím smerom na Batnfjord do oblasti Gjemnes, ktorej najvyšším vrcholom je Snotinden (1027 m). Je naozaj luxus mať tu vlastné auto a nebyť viazaný na autobusy, ktoré sú drahé a do niektorých oblastí jazdia zriedkavo až nikdy. Navyše, samotné jazdenie po zimných nórskych cestách je celkom zaujímavá skúsenosť, pretože vo všeobecnosti okrem hlavných ťahov Nóri posýpajú svoje cesty výrazne menej než napríklad Slováci. Kvalitné zimné pneumatiky sú preto nutnosť, hoci pneumatiky s hrotmi nie sú povinné.
|
Južná strana masívu
Stortussen - Snotinden
|
Napriek tomu ich v tejto oblasti Nórska väčšina domácich v zime používa (na rozdiel od väčších miest ako Oslo či Bergen, kde sa za používanie pneumatík s hrotmi platia relatívne vysoké poplatky a ľudia si tam dobre premyslia, či také pneumatiky naozaj potrebujú). Najväčšie stresy pri šoferovaní si však vodič nezvyknutý na mieste pomery užije pri jazde mestom, hlavne ak je čerstvo posnežené a vozovka je ako mydlo. Totiž Nóri sa na prechodoch pre chodcov nezvyknú pozrieť, či ide zľava alebo sprava nejaké vozidlo a na cestu zvyčajne vykročia úplne bezstarostne. Z pohľadu vodiča môžu byť tieto bezstarostné prechody vozovky niekedy dosť nečakané a zrejme aj to bude jedným z dôvodov, prečo domáci vodiči pred prechodmi pre chodcov pribrzďujú už vtedy, keď sa chodec ešte len blíži k samotnému prechodu. Ako pešiaka ma to vždy veľmi potešilo, no ako vodič si musím dávať sakra pozor, aby som tu na zľadovatelých cestách niekoho nechtiac neposlal do nemocnice...
Vrchol Snotindu dosahujem okolo pol jednej po vyše dvoch hodinách šlapania. Čas celkom dobrý vzhľadom na to, že sprievodca píše na výstup 3-4 hodiny a že som celý čas musel sám prešlapávať stopu. Na vrchole počko gýčové a bez vetra, takže si dávam zaslúženú pauzu a rozmýšľam, kade budem v týchto minimálnych snehových podmienkach lyžovať nadol. Nakoniec sa rozhodujem pre direkt žliabok smerom na JZ, kde vyzerá byť najviac čerstvého prašanu a najmenej trčiacich šutrov. O to viac šutrov je však skrytých v snehu, čo s nevôľou zisťujem pri následnom zjazde. Dole nad plesom Lagasvatnet kontrolujem stav lyží a na počudovanie sa zdá, že prašan plný žralokov prežili relatívne v pohode. Dávam si preto ešte jeden krátky výšlap južným rameno Snotindu, odkiaľ lyžujem nadol pláňou do vedľajšej doliny s plesom Ullalandsvatnet. Prašaník znova veľmi kvalitný, no opäť chytám pár skrytých žralokov. Až večer na intráku zisťujem, že jedno z uhryznutí bolo vážnejšie, než naznačovalo prvotné vyšetrenie...
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
3. február: Pekelný lesík a nebeské potoky v Grovdale
Ešte som sa ani nestihol poriadne vybaliť a rozkukať, čo nové v Molde a už mi starý známy kámoš Stale píše SMSku, že idú s Nilsom lyžovať nejaké zamrznuté potoky okolo Isfjordu a že sa môžem pridať, ak chcem. Samozrejme, že chcem! Ráno mi Stale ešte pre istotu pripomína: "Just to make sure there is no misunderstanding: we go skiing, not climbing, in frozen rivers!" Jasné že ideme lyžovať a nie liezť, veď niečo podobné sme absolvovali aj pred tromi rokmi pri lyžovaní koryta z Galtabotn. Hoci dnes v kostiach cítim, že to bude ešte intenzívnejší zážitok než naposledy...
|
Lajny zamrznutých potokov Grovdalu
|
V Isfjorde chvíľu dumáme, kam konkrétne zamierime, pretože si nie sme istí, či je na lyžovanie zamrznutých potokov dosť snehu. Najviac sa belie zadná časť Grovdalu, takže nakoniec sa rozhodujeme pre túto dolinu. Už v aute vidíme, že sme sa rozhodli správne, keďže každým kilometrom hlbšie do Grovdalu snehu pribúda. Človeku sa až nechce veriť, aké obrovské sú tu rozdiely v snehových podmienkach - pár kilometrov hlbšie v tej istej doline a zrazu snehu o pol metra až meter viac. Dokonca aj domáci Stale s Nilsom sú príjemne prekvapení, ako pekne vysnežená je zadná časť Grovdalu. Takže už len nahodiť lyže a hor sa do prašanu! Avšak množstvo nového páperového snehu má okrem výhod aj svoje nevýhody (snáď ma za túto vetu skalní freerajderi neukameňujú). Jednou z jeho nevýhod je výšlap, najmä ak sa k tomu pridá hustý porast severských stromčekov. Stale (inak povolaním evanjelický kňaz) síce mrmlal niečo o pekelnom lesíku, ale že to bude fakt peklo som uveril až vtedy, keď som začal prešlapávať stopu. Ešteže Stale je nabitý nejakou božskou energiou, vďaka ktorej razí stopu najviac z nás troch. Čo Staleho pri výšlape tak hnalo nahor, pochopíme o hodinu neskôr, keď prepíname na lyžovanie a púšťame sa nadol vysneženým korytom potoka. Bez preháňania môžem povedať, že ide o jeden z najlepších zážitkov na lyžiach, aké som doposiaľ zažil - zamrznuté koryto potoka zasypané metrom kvalitného prašanu a do toho niekoľko väčších či menších skokov. Stale fakt nekecal, vskutku nebeský zážitok! Samozrejme, jedna jazda nestačí, takže si dávame ešte jednu vedľajším širším potokom, ktorý je stále nerozlyžovaný. Ten už síce taký epický zážitok neponúka, pretože skoky majú plytký dopad, aj tak však ide o zaujímavé lyžovanie, ktoré občas spestruje nejaký ten kotrmelec a ústa plné prašanu. Dole pri aute sa všetci traja zhodujeme, že šlo o skvelý deň a mne nezostáva iné len konštatovať, že moja prvá nórska lyžovačka roku 2013 dopadla na výbornú.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
30. január - 1. február: Cesta do Molde a prechádzkový Varden
Smer Nórsko! Konečne. Pred tromi rokmi som si sľúbil, že sa do krajiny trollov vrátim a hoci to chvíľu trvalo, nakoniec sa mi všetko podarilo vybaviť, takže môžem konečne vyraziť. Oproti roku 2010 tentokrát mením taktiku a do Nórska vyrážam na aute. Podľa predbežných výpočtov by táto taktika mala priniesť viac výhod než nevýhod. Teda za predpokladu, že cestu do Molde prežijem ja aj auto bez ujmy na zdraví. Keďže som takú dlhú vzdialenosť sám ešte nikdy nešoféroval, je to pre mňa vcelku výzva, hlavne v tomto kalamitnom období. Ale ja mám výzvy rád, a tak 7:20 ráno celý nažhavený štartujem Vektričku a vydávam sa na dlhú cestu v ústrety novým dobrodružstvám...
|
Trasa cesty LM - Molde
|
Silné sneženie sa za Hutami mení na silný dážď, ktorý ma sprevádza takmer celý Poľskom. Monotónne kmitanie stieračov mojej šoférskej sviežosti veľmi neprospieva. Kokakola prestáva účinkovať už niekde pri Wroclawe a keďže silnejšie drogy a iné podporné látky zásadne odmietam, musím hľadať alternatívne spôsoby, ako sa udržať pri akom-takom vedomí. Po krátkom testovaní sa najúčinnejšiou metódou javí dialóg so sebou samým v anglickom jazyku v kombinácii so žuvačkovou metódou a metódou striedavého behania počas prestávok na odpočívadlách. Týmto spôsobom sa mi darí udržiavať myseľ vcelku sviežu a kilometre utešene odsýpaju. V Nemecku silný dážď postupne ustáva a mení sa na silný vietor, ktorý ma sprevádza až do Dánska. Až tam si naplno uvedomujem, že po 15 hodinách jazdy mám už naozaj dosť. Po menšej kríze pri Berlíne som mal však posledné hodiny pocit akéhosi psychického znovuzrodenia, akoby som sa dostal do nejakého šoférskeho berserk módu, ktorý ma neustále drží v relatívne bdelom stave. Intuícia však našepkáva, že ak nechcem uštedriť sebe alebo niekomu inému "Vectra fatality", je načase popozerať sa po nejakom placi na autobivak... V aute medzi lyžami, lezeckým vercajkom, bicyklom a ostatnými vecami nevyhnutnými pre dobrodružný študentský život som sa moc nevyspal.
|
Opúšťam slovenský tankodróm
|
Pre silný vietor auto celú noc vibrovalo a ráno sa cítim ešte unavenejší než včera večer. No nič sa nedá robiť - tých dnešných cca 1200 km za mňa dnes nikto neodšoféruje. Dopíjam teda zvyšky koly, zapínam dánske rádio a pokračujem v ceste. Spanilá jazda dánskymi diaľnicami však netrvá dlho a hneď v Kodani chytám ranný štauch. Fakin pís of šit! No aspoň mi trochu stúpa hladina adrenalínu a psychika sa konečne zobúdza. Možno aj vďaka tomu prebieha ďalšia cesta po nekonečnej švédskej diaľnici relatívne sviežo. Tesne pred nórskymi hranicami tankujem nádrž doplna a následne frčím smer Oslo, Lillehammer a Dombas. V Dombase sa za silnejúceho nočného sneženia rozhodujem, že odšoférujem ešte pár kilákov smerom na Andalsnes a zakempujem to niekde tesne pred Romsdalom, aby som si zasnežené údolie Romsdalu mohol užiť za denného svetla...
|
V dáždiku na poľských diaľniciach
|
Druhý bivak v aute prebehol napriek kose príjemnejšie než prvý, a tak vyspatý nemám problém odšoférovať posledný úsek cesty. Po príchode do Molde frčím rovno do školy za peknou Anetkou, beriem kľúč od izby a idem omrknúť intráky. Medzi tým však spoza temných mrakov vykuklo slniečko, takže vybaľovanie musí počkať do večera. Namiesto toho trielim hore na Varden, aby som sa odtiaľ mohol zvítať s nádhernym krajom More og Romsdal, ktorý sa stane na najbližších päť mesiacov znova mojím dočasným (?) domovom...
Výber februárových fotiek nájdete vo fotogalérii Nórsko 2013
<<< články MAREC
