články MÁJ >>>
3. - 4. jún: Ha det bra, Norge!
S príjemným pocitom z dobre vykonanej práce vychádzam zo skúškovej miestnosti. Posledný mesiac bol dosť hektický a zladiť dokopy školu spolu s ostatnými záujmami nebolo až také jednoduché, ako som si pôvodne myslel. Najmä posledná skúška mi dala vcelku zabrať, takže som rád, že si môžem od študijných povinností na pár dní oddýchnuť, zresetovať mozog a psychicky sa pripraviť na diplomovku, na ktorej budem musieť makať celé leto...
|
Rozlúčka s Hogskolen i Molde
|
Pred budovou školy ma do reality preberá studený vietor. Počasie je dnes naozaj pod psa - obloha pokrytá temnými mračnami, hory zahalané v dažďových clonách. Aj more je dnes akési rozbúrené. Ako by sa príroda snažila vytvoriť obraz mojej ponurej nálady prameniacej z toho, že opúšťam miesto, kde mi bolo posledné mesiace tak dobre. Z nádhernej krajiny plnej pohodových ľudí, akou je Nórsko, sa veru ťažko vracia, ale diplomovku treba dorobiť na domácej pôde a potom sa uvidí, čo ďalej. V jemnom dáždiku teda pomaly kráčam do centra mesta, kde na mňa čaká zvyšok posádky. O 13:40 nasadám do auta - smer Liptovský Mikuláš... Po 29 hodinách jazdy stará známa ošarpaná bytovka s preplneným parkoviskom. Doma žiadne milé prekvapenie, všetko po starom. Vybalovanie odkladám na zajtra a pred spaním si radšej prelistujem dnešné noviny, nech som trochu v obraze, čo nové v krajine pod Tatrami. Na východe stále zúria mohutné záplavy, inak sa všetko točí hlavne okolo prichádzajúcich volieb. Žeby sa na obzore predsa len črtala aj nejaká pozitívna zmena?
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
31. máj: Rozlúčkový Trollryggen a Breitinden
Po nočnom upratovaní mi na spánok zvýšilo necelých šesť hodín, no i tak sa ráno cítim svieži. Možno to bude tým svetlom - do jedenástej večer svieti slnko, potom je pár hodín šero a nadránom znova slnko. Vyvoláva to vo mne pocit, že je stále deň a oklamanej psychike postačuje v posledných týždňoch päť-šesť hodín spánku denne. Zvyšok dňa tým pádom môžem využiť na užitočnejšie veci než vylihovanie v posteli. Lenže dnes ráno to vonku ani zďaleka nepripomína
|
JZ úbočie hrebeňa Trolltindene
|
slniečka z predpovede počasia, hoci sa zdá, že ide len o nízku oblačnosť do výšky asi 800 metrov. Vyššie bude zrejme pekne. Trochu ma to však zneisťuje, keďže do poslednej skúšky mi zostávajú tri dni, z čoho dva si rezervujem na štúdium a jeden na hory. Hneď potom trielime domov, aby Rasťo stíhal do roboty. Chcem, aby posledná skialpovačka tohto môjho pobytu v Nórsku stála naozaj za to, a tak zvažujem, či to risknúť dnes alebo počkať do zajtra. Po podrobnej analýze všetkého možného sa rozhodujem pre dnešok s optimistickou vidinou lyžby nad morom oblakov, akú som v krajine trollov doposiaľ nemal šancu zažiť... Hore na Trollstigen si stále nie som istý, či som sa rozhodol správne. Sme síce nad oblakmi, ale tie sa z doliny rýchlo plížia nahor a už o polhodinu nás zahaľujú do svojho bieleho závoja. V istých momentoch premáha pesimizmus i zvyčajne optimisticky naladeného Rasťa, no vyššie sa opäť vyjasnieva, čo ihneď zlepšuje náladu. Hmly teda nechávame pod sebou a rýchlo stúpame v ústrety Trollryggenu, z ktorého na druhú stranu spadá najvyššia vertikálna stena v Európe - Trollveggen (celková výška steny je takmer 1700 m, pričom vertikálna časť má výšku 1100 m s previsom 50 m
|
JZ kotol Breitindu
|
od základne). Vrchol nás odmeňuje krásnym počasím a perfektným zjazdíkom netradičnej lajny JV hrebeňa. Poobede si narýchlo servírujeme aj Breitinden, ktorý z juhu ukončuje slávny Trollí múr. Lyžovačka cez JZ kotol už nie je taká super ako prvá jazda, pretože silné slniečko stihlo urobiť zo snehu prehnitý guláš. Napriek tomu ma veľmi teší, že som sa ráno rozhodol pre dnešok a že symbolicky končím svoje tohoročné pôsobenie v nórskych horách práve tu - v srdci Romsdalu. Na druhej strane ma však chytá depka, keď si uvedomím, že sa s magickou nórskou prírodou budem musieť čoskoro rozlúčiť. Hoci pevne verím, že nie nadlho... V Moldefjorde si večer ešte plním úlohu "kúpanie vo fjorde po lyžovačke v horách". Kvôli oblačnosti a centimetrovej vode ide síce len o rýchlovku zakončenú bleskovým útekom do teplej sprchy, no aj tak celkom zábava (hlavne pre divákov na brehu). Pekný deň končí skvelou večerou v spoločnosti najpohodovejších ľudí, ktorých som tu v Nórsku stretol - u Berry a Roberta. Rozlúčka so skialpovou sezónou sa nakoniec skutočne vydarila!
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
30. máj: Trollstigen, Finnan a Alnestinden
Trollstigen zvykne bývať otvorená od konca mája do októbra. Toho roku chceli "Cestu Trollov" otvoriť už 17. mája pri oslavách Národného dňa Nórska, ale vtedy ju ešte stále ohrozoval obrovský kus ľadu visiaci v stene nad cestou. Domáci sa ho snažili zhodiť guľou v podvese vrtuľníka, no nevydalo (možno by pomohlo pár kíl trhaviny, avšak Nóri takéto zásahy do svojej prírody striktne
|
Východná strana masívu Finnan
|
odmietajú). Chvíľu som už dokonca začínal byť skeptický, či Trollstigen otvoria, kým nadíde čas môjho odchodu z Molde, ale oteplenie v druhej polke mája urobilo svoje a cesta je konečne sprístupnená... Ráno na kompe stretávam snáď všetkých známych z Molde - samozrejme, všetci sú vyzbrojení lyžami mierac do kopcov okolo Trollstigen. Pre ľudí z kraja Romsdal holdujúcich lyžovaniu v horách je totižto prvý víkend po otvorení Trollstigen akousi kultovou udalosťou, ktorú si nenechajú ujsť ani sviatoční lyžiari. Až teraz mi dochádza, že dnes bude hore poriadne husto. O hodinu neskôr sa moje obavy potvrdzujú, keď len s problémami nachádzame pri ceste voľný flek na parkovanie. Potom stačí len prebehnúť na druhú stranu cesty, preliezť snehový mantinel a hurá na lyže... Na Finnan už šlape menšia masa, no vďaka prešlapanej autostráde ich s Rasťom rýchlo predbiehame a vertikálny kilometer od auta na vrchol dávame za hodinku a pol. Dobrý čas, vďaka ktorému sa hore stíhame v kľude najesť a čo-to pofotiť.
|
SV úbočia Alnestindu
|
Práve vo chvíli, keď sa zdola privalí dav asi dvadsiatich postarších fjellskierov, začíname lyžovať nadol panenským východným svahom a ďalej ľadovcom do hlavnej muldy. Pekné, hoci trochu krátke. Času však dosť, takže opäť nahadzujeme pásy a dávame si aj susedný Alnestinden. Ten je poobede už síce dosť rozlyžovaný, no v ľavej časti badať strmý svah porušený len jednou stopou. Trasa nadol je teda jasná... Večer ma na intráku čaká drhnutie útulnej študentskej izbičky, ktorá sa na päť mesiacov stala mojím domov a s ktorou sa zajtra budem musieť rozlúčiť. S čistením si dávam radšej záležať, pretože by som nerád prišiel o časť 2000-korunového cash depozitu, ktorý som musel zaplatiť pri nástupe na intrák. Ak by sa totiž tete upratovačke pri kontrole niečo nezdalo, doupratovala by to sama s tým, že za každú hodinu roboty by mi z depozitu strhla 400 kr. Pre študentov so scvrknutým kontom celkom dobrá motivácia, aby upratovanie neodflákli. Radšej teda umyjem aj okno...
Video - Alnestinden
29. máj: Galdhopiggen - na streche Nórska vo výške 2469 metrov
|
Masív Galdhopiggenu z južnej strany
|
Najvyšší vrchol Škandinávie dosahujeme pár minút pred desiatou doobedu, pričom niekoľko metrov pod vrcholom nás prekvapuje nepekná budova akéhosi bufetu. Ešte viac ma však prekvapuje to, že nás do nej miestny ujo nechce pustiť, aby sme sa tam v teple prezliekli do suchého. Namiesto toho pred nás s bráchom vyzývavo postaví dve lopaty. Až neskôr z neho vylezie, že je trochu nervózny, lebo mu tu dnes má prísť 80 ľudí a on včera akosi nestihol odhrnúť spred vchodu sneh. Veru - zákazníci z Osla budú veľmi nahnevaní, keď sa z neďalekej Juvasshytty po 600 výškových metroch konečne doplazia na vrchol a nebudú môcť v teplúčku doplniť spálené kalórie či pokecať pri poháriku o tom, aký náročný výstup práve absolvovali. Trochu znechutení touto komerciou sa hore dlho nezdržiavame a pálime dole predtým, než sa sem zdola nahrnú masy ceprov. Počas zjazdu ešte stretávame starú známu skupinu trondheimských školáčikov, ktorí si neúnavne razia cestu smerom nahor. Zo Spiterstulen je to na vrchol prevýšenie nejakých 1450 metrov, no vzhľadom na náročnosť podobnú výstupu na Chopok už pomaly začíname veriť, že to deťúrence nakoniec zrejme zvládnu... Poobede sa autom presúvame do oblasti Hurrungane, kde hory opäť nadobúdajú divokejší ráz. Najmä Store Ringstind vyzerá skutočne lákavo, no túra je to veľmi dlhá a ja zajtra večer musím byť v Molde kvôli sťahovaniu sa z intráku. Po dlhom váhaní sa teda zhodujeme, že do Molde pôjdeme ešte dnes, pretože zajtra by sme boli v príliš veľkom časovom strese, ak by sme to mali všetko postíhať. Lepšou možnosťou, ako sa zajtra vyšantiť na lyžiach a spoznať niečo nové, bude bližšia Trollstigen, ktorá má byť po zimnej sezóne slávnostne otvorená práve 30. mája.
Video - Galdhopiggen
28. máj: Velkommen til Jotunheimen
Po Lodalskape sa podľa očakávania dostavuje menšia únava, preto nám restday prichádza celkom vhod. Od známych v Molde sa dozvedám, že v Romsdali je stále nejaký humus a že vraj lepšie počasie má byť vo vnútrozemí. Navrhujem teda presun do Jotunheimu s tým, že by sme si zajtra
|
Bomvei dolinou Visdalen
|
vybehli na Galdhopiggen - najvyšší kopec nielen Nórska, ale zároveň aj celej Severnej Európy. Nejde o ktovieaký spektakulárny skvost, ale predsa len, je najvyšší, takže by sa patrilo zoznámiť sa s ním osobne. Po obede teda opúšťame útulnú chatku pri Lovatnet a vyrážame do vnútrozemia smerom na Grotli, Lom a Visdalen. Zážitok je už len samotná jazda autom, kedy každú chvíľu stojíme, fotíme a ja Nórom v duchu čím ďalej, tým viac závidím, akou rozmanitou krásou ich príroda obdarila... Podvečer prichádzame do chatovej osady Spiterstulen, kde nás prekvapuje skupina štyridsiatich trondheimských školáčikov, ktorí sa zajtra v sprievode dvoch učiteliek chystajú v rámci školského výletu na Galdhopiggen. Wtf?! Žeby ten kopec bol fakt len taký kvak? Alebo ide o nejakú zmutovanú generáciu malých supertrollov? Hmm... uvidíme zajtra.
27. máj: Lodalskapa - naša prvá nórska dvetisícovka nám dáva zabrať
Ráno prehánkuje, takže sa nemáme kam plašiť a môžeme si kľudne vychutnať komfort chatky v malom kempe pri jazere Lovatnet. 430 kr na noc pre tri osoby je na nórske pomery super cena vzhľadom na komplet vybavenie (kuchynka, obývačka, spálňa, záchod, sprcha, radiátory na sušenie vecí a dokonca aj funkčný televízor). Hore vyrážame až po deviatej, keďže podľa
|
SZ svahy Lodalskapy
spadajúce k plesu Kapevatnet
|
predpovede má byť lepšie počko poobede. Nasleduje krátka jazda popri krásnom Lovatnet, zaplatenie bomvegu v ústí Bodalen a potom strmo hore dolinou opreteky s ovcami, ktoré sa voľne pasú okolo cesty. Otagované high-tech ovečky tu majú veru pekný život - od mája do septembra sa samé pasú v nádhernom horskom prostredí, bez pastiera, bez psa a keď ich majitelia na niečo potrebujú, poľahky ich nájdu pomocou GPSka, urobia, čo treba a ovečky môžu v pokoji pokračovať vo svojej paši... Vo výške cca 500 metrov nad morom nám cestu hatí stará lavína, a tak prestupujeme na pešobus v ústrety Lodalskapy, ktorú tušíme niekde v diaľke v dolinke napravo. Tušíme však zle - náš dnešný cieľ sa nachádza skrytý o dolinu vľavo, takže si robíme neplánovanú polhodinovú vychádzku ku ľadovcu Bodalsbreen. Nevadí, aj majster tesár sa občas utne - hlavne keď kľúčový rázcestník jednoducho neexistuje. Značenie niektorých trás je tu naozaj hrozné, ale aspoň to má trochu dobrodružnejší nádych... Po šiestich hodinách šlapania konečne vrcholový mužík! Hovoril som, že máme ísť evidentne kratším direktom od plesa Kapevatnet a neobchádzať to cez Brattebakken, no bol som demokraticky prehlasovaný a aj mapa akosi divne naznačovala variantu cez rameno Brattebakken. Na druhej strane, vďaka okľuke sme mali možnosť zašlapať si po okraji najväčšieho ľadovca kontinentálnej Európy (Jostedalsbreen s rozlohou 487 km²), čo tiež nie je zrovna každodenná záležitosť. Teraz už len v zdraví zlyžovať dole ku Kapevatnet, dopaličkovať na rameno Brattebakken a odtiaľ to nejako prebiť do Bodalen naspäť ku autu... Dole sa s Rasťom zhodujem, že zajtra budeme musieť dať rest - včerajšie Sunnmore a dnešná Lodalskapa nám dali vcelku zabrať.
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
26. máj: Konečne Sunnmore
Po troch hodinách jazdy z Molde zastavujeme v malebnej dedinke Skylstad priamo pod majestátnym Slogenom. Odliepam nos prilepený na skle auta a vystupujem von. Vľavo vodopád, vpravo divoký horský potok, vzadu tušiť fjord a všade naokolo zasnežené vrcholčeky spadajúce do úzkych hlbokých dolín. Konečne mám tu česť s oblasťou Sunnmore označovanou viacerými za najkrajšiu časť Nórska! Trikrát som sa sem chystal s partiou pred pár týždňami, no počasie bolo
|
Východné svahy Slogenu
|
vždy proti. Až dnes nastal deň D. Deň, kedy som vo svojich očiach predefinoval pojem krásy a definitívne sa utvrdil v tom, že slovenské hory sú pekné, ale skutočnú nádheru prírody človek spozná až v krajine trollov... Okolo dvanástej naobed po vyše 1500 výškových metroch dosahujem spolu s Rasťom vrchol Slogenu. Máme šťastie - nie sme v mraku, takže si môžeme vychutnať výhľady na Norangsfjorden a celé Sunnmorské Alpy. Teplota príjemná, takmer bezvetrie. Ako by sa mi nórske hory snažili revanšovať za všetky tie mrazivé, veterné a oblačné dni, ktorých som si od januára užil naozaj hojne. Snažím sa foťákom zvečniť tieto vzácne okamihy a naplno vstrebávať okolitú krásu, ktorá dáva zabudnúť na stresy posledných dní...
|
SZ stena Store Smorskredtindu
|
Po zjazde do Habostaddalen chvíľu oddychujeme a potom mierime do SZ steny Store Smorskredtindu. Ráno som vôbec netušil, že sa tu nachádza aj táto krásavica, no o to príjemnejšie som bol prekvapený, keď som ju zbadal prvýkrát. Nie som si istý, či to tade pôjde zlyžovať, ale taký nádherný vrchol za pokus rozhodne stojí. A ak nepustí na lyžiach, zošlapeme si to pekne napešo... Pustilo! Zadarmo to nebolo, no nakoniec nás stena púšťa zo svojho náručia bez ujmy na fyzickom zdraví. Dole v doline sa stretávame s otcom, ktorý nás čakal na chate Patchellhytta. Tá patrí medzi tzv. „selvbetjente hytter“ (niečo ako samoobslužné chaty), pričom údržbu má na starosti nórsky turistický spolok DNT. Chaty tohto typu sú poväčšine otvorené a kompletne vybavené aj v zime (vrátane zásob jedla a dreva na kúrenie). V chatách je tiež cenník, koľko čo stojí spolu s pokladničkou, do ktorej pri odchode vložíte príslušnú sumu peňazí za nocľah a spotrebovaný materiál. Niektoré nižšie položené chaty chodia správcovia občas kontrolovať, inak je všetko založené len a len na dôvere. O tom, prečo by u nás na Slovensku takýto systém nefungoval, ma rýchlo presviedča otec. Nad jeho správaním sa však radšej nebudem hlbšie zamýšľať - načo si kaziť pekný deň...
Video - Sunnmore
25. máj: Atlantic Road a mestečko Kristiansund
12:30 - druhá skúška za mnou. Ešte jedna 4. júna a so školou bude pokoj. Keď už som pri tej škole a skúškach, tak len pre zaujímavosť spomeniem, ako to tu prebieha. Predmety sú väčšinou buď za 7,5 alebo 15 kreditov, na uzavretie semestra treba aspoň 30 kreditov. To v praxi znamená 3-4 predmety za semester, pričom v každom z nich sa ide dosť do hĺbky. Skúšky sú prevažne písomné a bežne trvajú od štyroch do šiestich hodín, čo študenta zvyknutého na slovenský systém dosť vyšťaví. Ale jedlo a pitie je povolené kedykoľvek, takže sa to dá prežiť, hoci na záchod či cigaretu sa smie ísť len v sprievode jedného zo skúškových asistentov. Kvôli zachovaniu objektivity sa píše na kopirák - jedna kópia ide vyučujúcemu, jedna na externé hodnotenie a jedna zostáva študentovi, keby mal neskôr nejaké výhrady. Celkovo mi to prišlo určite objektívnejšie než slovenský systém, kde výsledok skúšky občas ovplyvní nálada skúšajúceho alebo to, ako pekne ste oblečený. Tu je to viac o praktickom využití vedomostí a keď ste tupý ako tágo, nepomôže vám ani minisuknička
|
Východná časť Kristiansundu
|
či drahý oblek. Ale dosť už o škole... Poobede konečne prestáva pršať, a tak navrhujem ísť pozrieť neďalekú Atlantickú cestu a zároveň sa trochu kultúrne obohatiť návštevou mestečka Kristiansund. "Atlanterhavsveien" vedie osem kilometrov popri pobreží prepájajúc niekoľko ostrovčekov peknými mostami. Nóri sú v cestnej infraštruktúre majstri, o tom niet pochýb. Pár kilákov ďalej nás čaká Kristiansund - malebné mestečko postavené na niekoľkých malých ostrovoch. Až teraz som pochopil, prečo mi všetci vraveli, že Molde je len taký nepodarený zlepenec rôznych architektonických štýlov a že ak chcem vidieť pekné mesto, mám ísť radšej mrknúť Alesund alebo Kristiansund. Dnešná kultúrno-spoznávacia vložka teda nesklamala, no i tak sa už neviem dočkať kopcov v Sunnmore, kam chceme vyraziť zajtra ráno.
23. máj: Fekálny pokus o Nyheitinden
|
Bomveg k chatovej oblasti Rabben
|
"Syndróm netrpezlivého občana ČR na dovolenke v Tatrách" neminul ani slovenský rodinný klan v Nórsku - keď už cestovali tak ďaleko, treba niečo skúsiť aj za mizerného počasia. Mňa to von v tomto nečase veľmi neláka, navyše ma pozajtra čaká v škole dosť ťažká skúška. No ľúto mi je nechávať brácha s otcom samých napospas tunajším horám, ktoré vôbec nepoznajú, takže sa zhosťujem úlohy sprievodcu, aby sme následne mohli vyraziť do dažďových clon nad Isfjordom... V doline Nyheia je to od výšky 700 metrov zadekované. Zdá sa však, že oblačnosť pomaly stúpa a občas ako by pomedzi temné mraky preblysli slnečné lúče. Žeby sa nad nami Thor predsa len zľutoval a doprial nám i trochu slnka? Samozrejme, že... nie. Kým si to však uvedomíme, stojíme niekde pri plese pod Nyheitindom v totálnom lejaku a trojmetrovom mlieku. Definitívnu ranu nášmu skialpovému nadšeniu dáva obrovský nános lavíny, ktorý sa pár metrov pred nami znenazdajky vynára z bielej tmy. Je rozhodnuté - čo najrýchlejšie dole, do sucha, preč z tejto hnusnej fekality. Nyheitinden bude musieť počkať niekedy do budúcna...
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
21. máj: Urdfjelletské repete a alkoholické vytriezvenie
Rodinný klan v zložení brácha Rasťa a otca Jana dorazil okolo 16tej poobede. Ihneď navrhujem, či nemajú chuť ísť si zalyžovať ešte dnes na neďaleký Urdfjellet, keďže na ďalšie dni hlásia totálny fekál. Pravdupovediac, takú deprimujúcu predpoveď počasia som nevidel od začiatku marca,
|
Rasťo si balí vercajk
na Urdfjellet
|
kedy následne zúril monzún dva týždne v kuse. Rasťo sa bez váhania pridáva, otec uprednostňuje "oddych"... Sniežik na Urdfjellete príjemne prekvapil - žiadna riedina, ako sme očakávali, ale výborný mäkký firník. Škoda len, že pomer lyžovanie/šlapanie na sucho sa znížil pod kritickú hranicu rovnú jednej, pri ktorej už zvyknem konvertovať k iným činnostiam, než je skialp. Každopádne ma teší, že Rasťo využil prvý (a možno posledný) pekný deň svojej dovolenky. Už menej ma teší to, čo po návrate z Urdfjelletu nachádzame doma na intráku - otca v alkoholickom opojení rozvaleného naprieč izbou. To, že problém s pijanstvom je v našej domácnosti naozaj problém, nie je verejným tajomstvom. Ani to, že môj otec patrí k tým, ktorým alkohol nezlepšuje náladu, ale naopak - robí ich agresívnymi (o to neuváženejšie pôsobí moja poznámka, ktorou sa ho snažím napomenúť, aby sa v pití krotil a nerobil mi tu hanbu). No že sa situácia počas môjho pobytu v Molde až takto zhoršila, to by ma ani v najhoršom sne nenapadlo. Keby som bol tušil, že ďalšie dva týždne sa budú u najstaršieho člena posádky niesť v znamení šiestich až siedmich pív denne, nikdy by som nebol súhlasil s tým, aby sa sem dovalil aj on a pokazil mi zvyšok pobytu v Nórsku, ktorý pre mňa doposiaľ predstavoval snáď najlepšie obdobie života. Človek sa však, bohužiaľ, učí z vlastných chýb a teraz je už neskoro plakať nad rozliatym mliekom...
Video - Urdfjellet
20. máj: Tour de Midsund
Štyria mŕtvi v lavíne na severe Nórska, zosuvy pôdy a lokálne záplavy - následky prudkého oteplenia posledných dní. V správach na internete ukazujú vodou strhávané mosty a podmyté železnice s koľajnicami visiacimi vo vzduchu. Z nórskej hatlaniny síce nerozumiem veľa, ale stačí vidieť, aby bolo človeku jasné, že v tomto teple nemá zmysel pokúšať lyže.
|
Tabuľa s mapou oblasti Midsund
|
Na skaly som narýchlo nezohnal nikoho, takže prednosť opäť dostáva bajk - dnes s cieľom preskúmať ostrovy oblasti Midsund, v ideálnom prípade dobajkovať až na najzápadnejší cíp a obzrieť si jaskyňu Franskhelleren... Po vylodení z kompy pedálujem najskôr južnou stranou ostrova Otroya do dediny Midsund, za ktorou nasleduje ostrov Midoya a potom do tretice ostrov Dryna. No, zatiaľ to až taká drina nebola, ale to bude zrejme tým, že mi vetrík pofukoval do chrbta. Bajk parkujem do neďalekej priekopy a zvedavý idem mrknúť grotto Franskhelleren. Sklamanie. Nečakal som veľa, ale určite viac než len nejakú desaťmetrovú dieru v skale so zelenou mláčkou uprostred. Avšak výhľad na Atlantik je odtiaľ naozaj pekný... Naspäť do Solholmen si vyberám severnú trasu - ďalších vyše 40 kilákov na oceľovom hebede, teraz pre zmenu v silnom protivetre. Už nie som taký vysmiaty ako cestou tam, no aj tak sa jedná o pekný bajking s morom po ľavej a horami po pravej ruke. Len tá kompa mi nemusela vo finiši zdrhnúť rovno spred nosa...
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Výber májových a júnových fotiek nájdete vo fotogalérii Nórsko 2010
články MÁJ >>>
