Nórsko 2013 - Marec

03 | 2013

<<<  články APRÍL    |    články FEBRUÁR  >>>

 

30. marec: Pokúšanie Mjolvarenny

Blafjellet či Mjolvarenna? To je otázka. Zase si ráno lámem hlavu nad tým, kam dnes na  lyže. Uprednostniť takmer istú prašanovačku na  Blafjellete v príjemnej spoločnosti Berry a Roberta alebo dať neistý samotársky pokus do Mjolvarenny? Intímne akty tejto kilometrovej žľabovej krásavice som si detailne nafotil včera po ceste z Prostenu, no mixový prah v jej strednej časti vyzerá pri súčasných minimálnych snehových podmienkach nelyžovateľne. Naproti tomu na Blafjellete je podľa informácií od miestnych parádna lyžba. Ako Berry spomínala - ide o skrytý poklad Isfjordu, v ktorom veľkonočné masy šlapú na rozlyžovaný gulášovo-firnový Kirketaket a len pár domácich tuší, aký skvelý prašaník sa momentálne dá nájsť na severnej strane Blafjelletu. Chvíľu zápasím so svojou nerozhodnosťou zvažujúc všetky pre a proti. Nakoniec sa rozhodujem, že dám pokus do Mjolvarenny. Aspoň si to vyšlapať a pozrieť, či by to predsa len nepustilo na lyžiach. Totiž snehu je túto zimu v romsdalskej oblasti výnimočne málo a sezóna môže v trojciferných nadmorských výškach rýchlo skončiť, hoci ešte ani poriadne nezačala. Dnešok je preto možno posledná šanca zlyžovať tento famózny žliabok a mňa by neskôr asi dosť mrzelo, keby som sa o to aspoň nepokúsil. Do báglu teda pribaľujem Quark a vyrážam do Romsdalu...

Lajna Mjolvarenny ma prvýkrát očarila pri pohľade zo Sauset po zlyžovaní Blastolen (23.2.2013)

Mjolvarenna
pri pohľade zo Sauset

V spleti stromčekov, ktorými obliezam previslý mixový prah, mi je definitívne jasné, že dnes ma Mjolvarenna na lyžiach kontinuálne nepustí. Ako som sa už viackrát presvedčil, rozmery tu v Nórsku občas klamú a to, čo zdola vyzeralo ako 2-metrový prah, má v skutočnosti 4-5 metrov. Skákať niečo také v úzkom žľabe so sklonom okolo 50° pri expozícii E2+ by bola za súčasných betónových podmienok takmer samovražda. Chvíľu sa pohrávam s  myšlienkou, že by som si zlyžoval zvyšných cca 990 metrov s tým, že tento krátky 10-metrový stromčekový mix zliezem. Zvyšok žľabu sa totiž zdá byť v dobrých podmienkach - žiadne rigole od lavín, všetko pekne slnkom a vetrom uratrakované. No zliezanie tohto krátkeho mixového úseku, v ktorom šustre a stromčeky držia pokope snáď len vďaka tej trochu zamrznutého snehu a ľadu, čo tu je, ma v  poobednajšom odmäku veľmi neláka a vercajk na zlaňák so sebou nemám. Navyše, takúto peknú lajnu by sa patrilo zlyžovať celú kontinuálne. Rozhodujem sa teda, že si tento nádherný dlhánsky žľab dnes len vyleziem, obzriem, počkám týždeň-dva či trochu neprisneží a potom uvidím, či si dám s Mjolvarennou ešte jedno rande. Pre dnešok si vychutnám aspoň výšlap v chrumkavom alpskom firníku v krásnej scenérii Romsdalu a potom zo starého známeho Mjolvafjelletu zlyžujem na druhú stranu do  Jamnabotn...

Mapa so zákresom skialpinistickej túry Romsdalen (Mjelva) - Mjolvarenna - Mjolvafjellet - Jamnabotn - Isfjorden
V predposledný marcový deň frčím v plechovom počku do ústia doliny Romsdalen s cieľom mrknúť sa na Mjolvarennu trochu zbližšia (červenou šípkou je naznačené miesto v hrebeni Nesaksla-Mjolvafjellet, z ktorého žľab spadá dolu do Romsdalu)
Mjolvarenna spadá z hrebeňa z výšky cca 1100 m priamo do dediny Mjelva (cca 30 m.n.m.)
Spod žľabu si fotím panorámu dolín Isterdalen a Romsdalen, ktoré pri mestečku Andalsnes spoločne ústia do Romsdalsfjorden
V spodnej časti žľabu sa nachádza plytký ľadopádik, ktorý predstavuje prvé technicky náročnejšie miesto
Aj drytoolisti by si v stenách Mjolvarenny prišli na svoje
Celá spodná tretina žľabu je hlboko zarezaná do steny a v prípade pádu lavíny alebo skál veľa šancí na únik nedáva
Kľúčovým miestom je previslý mixový prah uzatvárajúci spodnú polovicu žľabu, ktorý sa mi darí obliezť stromčekovou rampou zľava
Medzi stromčekami je lezenie s lyžami na batohu veru veľmi zábavné
Pohľad sponad prahu do hornej polovice žľabu, ktorá je (podobne ako spodná polovica) z hľadiska kvality snehu v relatívne dobrých podmienkach... škoda len, že z hľadiska množstva snehu tu tento rok nie sú štandardné snehové podmienky, kedy zvykne bývať vysnežený aj prah v strede žľabu...
Výhľad sponad prahu smerom na východnú stenu masívu Setnesfjellet a tmavomodrý Romsdalsfjorden (v popredí v pravej časti žľabu slnko začalo osvetľovať strmú stromčekovú rampu, ktorou som obliezal spomínaný prah)
Z Mjolvarenny pekne vidieť aj Prosten (v pozadí mierne vľavo, najvyšší na horizonte), ktorého východnú stenu som lyžoval včera a tiež mohutný kotol Sausetbotnen (vpravo, čiastočne v tieni), cez ktorý som vo februári zlyžoval Blastolen
Napriek tomu, že už viem, že dnes Mjolvarennu kontinuálne nezlyžujem, som spokojný a užívam si výšlap betónovým jarným firníkom
Veď ako by mohol byť človek nespokojný, keď má okolo seba takúto nádheru, že?
V poslednej tretine sa Mjolvarenna opäť trochu zatvára (dole pekne vidieť zelenomodrú rieku Rauma)
Po necelých troch hodinách pohodového výšlapu spestreného jednou krátkou lezeckou vsuvkou dosahujem hrebeň medzi Nesaksla a Mjolvafjellet
Ešte jeden pohľad nadol do Mjolvarenny a malý červík v hlave, či tento famózny žliabok dnes predsa len neskúsiť zlyžovať aspoň čiastočne. Intuícia však našepkáva - nie. Zliezanie prahu s lyžami na chrbte by za dnešných podmienok veľmi ľahko mohlo prekročiť tenkú hranicu, za ktorou hrozí prúser...
Lúčim sa teda s Vektrou odparkovanou dole v Mjelve o takmer 1100 metrov nižšie...
... a po širokom hrebeni pomaly ťapkám snehovou pláňou smerom na Mjolvafjellet
Po pár minútach výšlapu sa mi spoza hrebeňa ukazuje zubatý hrebeň Trolltindan a v mysli sa mi začínajú vynárať nostalgické spomienky na dominantu tohto hrebeňa, Store Trolltind, ktorý som zlyžoval cez lievikovitú Lavskarrennu v máji 2010
Pod vrcholom Mjolvafjelletu stretávam skupinku štyroch švédskych skituristov, ktorí majú namierené dole do Jamnabotn a ďalej do Isfjordu (v pozadí monumentálny masív Venjetindov)
Až na vrchole Mjolvafjelletu (1216 m) si uvedomujem, že sú to na deň presne tri roky, kedy som tu bol naposledy (30.3.2010 tu však bolo viac snehu, preto som si myslel, že Mjolvafjellet žiadneho vrcholového mužíka nemá)
Výhľady na najdivokejšiu časť romsdalskej doliny, v ktorej niektoré steny vystupujú z dna doliny o vyše 1700 výškových metrov, sú rovnako dychberúce ako pred tromi rokmi
Po krátkej prestávke na vrchole lyžujem zo severného ramena Mjolvafjelletu nadol muldou do Jamnabotn, no lyžba tu za veľa nestojí (staré zamrznuté hrudy s cca 10 cm nového prašanu)
V Jamnabotn ma víta stará známa chatka (v pozadí Snortungen)
Po prekvapujúco dobrej lyžbe v lesoch pod Jamnabotn sa dá bez problémov dopaličkovať až do dediny Hen v Isfjorde, kde znova stretávam štvorčlennú švédsku skupinku
Chalani kempujú v Andalsnes a v aute majú voľné miesto, takže menší logistický problém s presunom z Isjordu naspäť do Mjelvy k Vektričke odparkovanej pod Mjolvarennou je vyriešený
Ešte jeden intímny akt prahu v strednej časti Mjolvarenny a potom jazda naspäť do Molde
Cestou do Molde sa mi v závere dňa darí zvečniť do elektronickej podoby aj tento krásny okamih, v ktorom sa panoráma ústia romsdalskej doliny odráža v zrkadle pokojnej hladiny Isfjordu. Veru, krásna je tunajšia Príroda a nič na tom nezmení ani fakt, že snehové podmienky sú tu tento rok veľmi biedne...

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


 

29. marec: Hrebeňový Prosten

Východná strana masívu Grontinden-Prosten

V strana masívu Grontinden-Prosten

Ráno po príchode zo zamračeného Slovenska ma víta gýčové nórske počko, ktoré tu s výnimkou jedného dňa trvá už vyše dvoch týždňov. Krása, hneď má človek lepšiu náladu! Keďže veľkonočné prázdniny sú v plnom prúde, otázka je jasná - kam to bude dnes? Samozrejme, do hôr. Kde konkrétne? Hmmm. Žeby Mjolvarenna? Alebo radšej Grafonnfjellet? Alebo sa pôjdem prebehnúť niekam do Eresfjordu? Alebo do Sunndalen? Fokinel, zase tá moja nerozhodnosť. Niekedy mám vážne pocit, že najnáročnejšie na celom skialpinizme je rozhodovanie, kam a kedy ísť lyžovať, aby to bolo relatívne bezpečné, no zároveň aby človek neprepásol šancu na zlyžovanie niečoho zaujímavého, na čo už neskôr nemusia byť podmienky. Dnes mi rozhodovací proces navyše sťažuje fakt, že som v tunajších horách už takmer dva týždne nebol a nie som si istý, koľko snehu sa za ten čas stihlo roztopiť a koľko nového prašanu priniesla jednodňová snehová prehánka spred troch dní. Informácia na webe hovorila, že len okolo 10-15 čísel v  závislosti od konkrétnej oblasti. Hmmm. OK. Tak to teda vyriešime nasledovne: plán A - Mjolvarenna, plán B - Grafonnfjellet, plán C - niečo v Mandalen. Dojedám zvyšok first price raňajok, narýchlo balím vercajk a štartujem smer Andalsnes...

Mapa so zákresom skialpinistickej túry Mandalen (Moen) - Modalen - Grontinden - Prosten - Modalen - Tverrlisetra - Moen
Po ceste z Molde do Andalsnes pekne vidieť, že osvetlená východná stena hrebeňovitého Prostenu je pocukrená novým sniežikom
V Andalsnes zisťujem, že som si do báglu zabudol pribaliť poriadny čakan, takže z Mjolvarenny dnes nič nebude, pretože mixový prah v strede žľabu by som len s turistickým čakanom asi neodliezol
Nastupuje teda plán B a transport do neďalekého Innfjordu, kde zisťujem, že ani z Grafonnfjelletu dnes nič nebude - stále málo snehu a veľa skál...
Takže plán C a jazda do Mandalen, kde sa už zdiaľky celkom pekne belie skupinka kopcov Kaldtiden-Grontinden-Prosten
Východná stena Prostenu vyzerá lyžovateľne, takže dnešný cieľ je konečne jasný
V Moen (cca 100 m.n.m.) štartujem nové hardsajdíky s krásnym tmavým dizajnom, ktoré tu dnes majú svoju nórsku premiéru
Muldou medzi Kaldtindom a Grontindom je vďaka veľkonočným davom vyšlapaná pohodlná trojprúdovka (vpravo vidieť JV svah Grontindu)
Výhľady z muldy smerom na Isfjorden
Skalnatý vrcholček Kaldtindu a jeho mysteriózny biely plameň
V sedle medzi Kaldtindom a Grontindom je vcelku plno, takže sa tu dlho nezdržujem a bez prestávky pokračujem hrebeňom ďalej smerom na Grontinden
Južný hrebeň Grontindu charakterom trochu pripomína hrebene v domácich Roháčoch
Z hrebeňa sa mi ukazujú výhľady na druhú stranu do zadnej časti Mandalen (vľavo zubatý Trollvasstinden, v strede zaoblená Storbua a špicatý Kvasstinden, vpravo masív Sandfjellet-Geitemjolktinden)
Na vrchole Grontindu (1179 m) si dávam kratučkú pauzu a potom pokračujem ďalej hrebeňom smerom na Prosten
Hrebeň medzi Grontinden a Prosten nie je náročný, no občas treba preliezať menšie skalné výšvihy, čo je vzhľadom na (ne)kvalitu skaly a nový sniežik miestami celkom zaujímavé

 

Na vrchole Prostenu (1263 m) sa mi darí hneď na prvú šupu relatívne pekná portrétovka
Zo SZ strany spadá Prosten k plesu Svartevatnet (milovníci spektakulárnych hrebeňoviek by mohli z Prostenu pokračovať SZ hrebeňom ďalej až na čierno-vežičkový Svartevasstinden a ešte väčší milovníci hrebeňoviek by to určite potiahli až na vzdialený Trolltinden a Blatinden)
Mne hrebeňovky pre dnešok stačilo a radšej sa púšťam nadol východnou stenou Prostenu spadajúcou do Modalen
Horný svah má sklon 40-45°, takže relatívna pohoda. Pozor si však treba dávať na húfy hladných žralokov...
Kvalitou je sniežik vcelku solídny, cca 15 čísel prachu na tvrdom podklade
Sklon je najväčší v kľúčovom fleku zjazdu, ktorým je prechod cez nevýrazné rebro na horný okraj spodnej pláne
Detail spodnej časti východnej steny Prostenu s vyznačeným prechodom (nižšia červená šípka) cez spodnú skalnú bariéru (možnosť zväčšiť fotku na 1600x1200px)
Nižšie na mňa čakajú rozsiahle pláne nedotknutého prašanu najvyššej kvality
Dole v Modalen si na slniečku dávam chvíľu pauzu a naplno vstrebávam čarovnú atmosféru horskej samoty (v pozadí v tieni východná stena Prostenu)
Popri potoku sa ďalej púšťam k chatkám Tverrlisetry, od ktorých pokračujem dole na zvážnicu ústiacu do Mandalen
Na lyžiach to púšťa až k farme Moen, kde ma čaká vyslnená Vektrička
Počas jazdy do Molde sa pohľadom lúčim s trojhrebeňovým Prostenom (v strede) a jeho populárnym susedom Grontindom (v tieni vľavo) a potom sa už radšej plne sústredím na šoférovanie, aby som si na záver vydareného dňa nevyrobil na ceste nejaký prúser...

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


 

18. - 28. marec: Pochmúrne slovenské intermezzo

Po desiatich dňoch konečne opúšťam zamračené snehovo-veterné Slovensko. Pôvodne som sem mal prísť len na otočku na štyri dni dorobiť vstupné testy v rámci kurzu horských vodcov a čo najrýchlejšie sa vypariť naspäť do slnečného Nórska. No človek mieni a Príroda mení, takže kondičné previerky sa nakoniec kvôli mizernému počasiu posunuli zo stredy na nedeľu. Cesta naspäť do Nórska sa mi preto prekryla s veľkonočnými prázdninami, ktoré v Nórsku trvajú desať dní (začínajú týždeň pred Veľkou nocou a končia Veľkonočným pondelkom). Keďže Nóri zvyknú cez Veľkú noc veľa cestovať (či už za lyžovačkou alebo k moru, napríklad na populárne Kanárske ostrovy), ceny leteniek v tomto období výrazne stúpajú. Až mi oči pregúlilo, keď som na stránke Norwegian.com v piatok večer zistil, že letenka na pondelok z hodiny na hodinu zdražela o dvesto euro. To som si pri mojom biednom doktorandskom štipendiu veru nemohol dovoliť odkliknúť. Najbližším dňom, kedy bola cena letenky ako-tak prijateľná, bol až štvrtok. Drahé veľkonočné letenky ma teda uväznili na pochmúrnom sivo-bielom Slovensku o ďalšie tri zamračené dni. Ale už je dobre, už sa veziem do Krakova, odkiaľ budem za pár hodín naspäť v slnečnom Molde...

V tom zadné koleso na Kii začína vydávať zvláštny zvuk. Defekt! Samozrejme, aj dnes sa muselo niečo pokašlať. Akoby nestačil pokazený autobus hneď v druhý deň tejto mojej nevydarenej slovenskej vsuvky, keď som si chcel ísť zaliezť na slávnu mikulášsku bouldrovku. Akoby nestačila hrozba havárie, keď v  Mikuláši nejaký besný vodič začal v protismere predbiehať na križovatke, na ktorej som práve vchádzal na hlavnú cestu. Akoby nestačilo otrasné počasie, kvôli ktorému sa mi takmer všetko komplikovalo ako v zlom sne. Vskutku som už začínal nadobúdať pocit, akoby ma tu v posledných dňoch prenasledovalo až nečakane veľa negatívnych udalostí v relatívne krátkom časovom intervale, nejaká forma negatívnej synchronicity. No zase aby som to nevidel všetko až tak čierno, našlo sa aj pár svetlých chvíľ. Hlave stretnutia s blízkymi potešili, ani ten Ďumbier a Vrátna neboli najhoršie a vstupné skúšky som dokončil úspešne. Aj tak sa však už neviem dočkať návratu do zasľúbenej zeme, ktorou sa pre mňa už v roku 2010 stalo práve Nórsko...

18. marec, 6:39, Molde: Na pár dní sa lúčim s oblasťou More og Romsdal a nastupujem do lietadla smer Molde-Oslo-Krakov
Mám šťastie na pekné počko a vhodnú dennú dobu, a tak si z okienka môžem vychutnávať nádherné letecké výhľady na fjordy a hory osvetlené vychádzajúcim slnkom
Z lietadla sa mi ukazuje aj južná stena Snortungenu s jej typickým ypsilonovým kuloárom, ktorého pravú vetvu sa mi podarilo zlyžovať pred dvomi dňami
Vidieť z vtáčej perspektívy v prekrásnom rannom svetle všetky tie oblasti, ktoré som tu už mal možnosť navštíviť, je pre mňa parádny zážitok (na fotke hory okolo jazera Eikesdalsvatnet)
Hlbšie vnútrozemie Nórska je zahalené mrazivou vrstvou nízkej oblačnosti
Počas klesania do Osla sa mi darí zvečniť aj tento zaujímavý úkaz v podobe vidma, v ktorého centre je tieň nášho lietadla
Z Osla (letisko Gardemoen) letím po hodinke a pol ďalej smerom na Krakov
Let do Krakova trvá dve hodiny, ktoré mi servírujú ďalšiu porciu krásnych leteckých pohľadov na krajinu podomnou (tentokrát z vyššej výšky než pri prvom lete)
V Krakove presadám do starej známej Kie a spolu zo zvyškom peťovského rodinného klanu (ešte raz vďaka za odvoz!) mierime na zamračené Slovensko
Čím viac sa blížime na Slovensko, tým je okolitá atmosféra pochmúrnejšia (na fotke vidieť dedinky okolo Zakopaného, odkiaľ sme pokračovali do Sportrysov v Poprade po nové lyže a potom do konečnej stanice - Liptovského Mikuláša)
20. marec, 8:53, Štrbské pleso: Kondičné previerky spojené so skúškou z jazdy vo voľnom teréne sa pre mizerné počasie a lavínovú trojku posúvajú o štyri dni na nedeľu
Poobede sa na pár hodín vyčasuje, takže rýchlo bežím hore Jánskou dolinou pod Svidovské sedlo nafotiť, v akom stave je severná stena Ďumbiera
Ďumbier vyzerá byť v podmienkach (bodaj by aj nie, keď v Nízkych Tatrách toho roku kydlo pomaly tri metre snehu)
21. marec, 8:19, masív Slavkovského štítu: Vstupný test z mixového lezenia zvládam úspešne prelezením cesty Silvestrovské blues (V- OS, 250 m) - fotil Tóno Suchý
Za dve hodky máme cestu vylezenú a počas hustnúceho sneženia zlaňujeme nadol z nových nitových štandov, ktoré sme stihli navŕtať popri lezení (fotil T. Suchý)
23. marec, 9:39, Konský grúň: Konečne sa ukazuje slnko, takže premýšľam, kam vyraziť, aby som sa pred zajtrajšími kondičnými testami príliš neunavil. Voľba nakoniec padá na Ďumbier...
Na Chopku je po postavení funitelu riadne sado-maso, preto radšej rýchlo preč z tejto navoňavkovanej masy ceprov niekam, kde má človek viac pokoja na nerušené vnímanie krásy Prírody
Na počasie máme aj tentokrát smolu - hmly vystúpili z doliny až na hrebeň (fotil Tomáš)
Na vrchole Ďumbiera (2043 m) občas síce preblysne slnko, no po pár sekundách nás opäť zahaľuje biela tma (fotil Dušan)
Pod severnú stenu zostupujeme na lyžiach Západným žľabom Fajkovým, kde je sniežik kvalitný, no v takomto mizernom počku lyžba celkovo za veľa nestojí
Severnou stenou Ďumbiera lezieme cestu Centrálnym žľabom sprava, ktorá je v dobrých podmienkach, takže nie je problém liezť sólo (fotil Tomáš)
Vzhľadom na prijateľné podmienky sa rozhodujeme, že si cestu zlyžujeme a vylezieme ešte raz (na fotke lyžujem v spodnej časti S steny, kde sa šikmý žľab napája do spodnej časti Centrálneho žľabu, fotil Tomáš)
Test nových lyží (opäť osvedčený model K2 Hardside) dopadol na výbornú a po zlyžovaní pod stenu sa nám za odmenu na chvíľu dokonca ukazuje aj modrá obloha (fotil Tomáš)
Hore lezieme znova Centrálnym žľabom sprava (viac fotiek zo zjazdu severnej steny Ďumbiera nájdete v Skialpinistickom sprievodcovi medzi Ostatnými zjazdmi)
Po hrebeni pokračujeme mierne vykapaní (trochu som to podcenil s jedlom) naspäť na Chopok, kde je podvečer výrazne väčší kľud než doobedu, takže si môžeme nerušene užívať svetelnú šou, ktorú nám pripravili rozplývajúce sa hmly a lúče zapadajúceho slnka
Za vhodných svetelných podmienok má aj vrcholový komplex funitelu svoje čaro
Atmosféry zapadajúceho slnka sa neviem nabažiť (fotila Andrea)
Na záver dňa nás čaká chutná jazda čerstvo upravenými zjazdovkami dole do mrazivých oblakov Liptova
24. marec, 9:26, Zverovka: Štart kondičných previerok v rámci kurzu horských vodcov
Rozlyžované Salatínske sedlo nám pri lyžovaní servíruje poriadnu zábavu, ktorú budeme mať navyše natočenú ešte aj na kamere
Po druhom výšlape do Salatínskeho sedla pokračujem na vrchol Salatínu, kde si napriek časovému obmedzeniu neodpustím vrcholovku (fotil Erik Rabatin)
Zo Salatínu nás čaká drkotajúca jazda dole do Sedla Parichvost a krátky výšlap hrebeňom na Brestovú (na fotke Lukáš Michaľák, jeden z adeptov na titul UIAGM)
Trojhodinový časový limit som zvládol s prehľadom a aj jazdu na starých Salomonoch som zmákol celkom v pohode (na čo som patrične hrdý, keďže som na nich už tri roky nestál a dnes boli podmienky naozaj zaujímavé). Takže si spolu s ostatnými môžem dopriať zaslúžený oddych
27. marec, 10:21, Terchová: Posledný deň môjho slovenského intermezza si idem zalyžovať do Vrátnej, kde sa ešte pred samotnou lyžovačkou stíham zvítať so sochou Ficovho praprapraprapraprapradedka
Počko je aj dnes mizerné, takže sa spolu s Veronikou, ktorá tu dôverne pozná každučké zákutie, motáme najskôr len okolo Oštiepkovej muldy
Spoločnosť nám robí aj Tomáš, ktorému to miestami celkom práši
Poobede sa ešte bežíme pozrieť na Chleb (1646 m), kde na nás na pár minút vykukne aj slniečko (na fotke mucha To-máš)
Z hrebeňa medzi Chlebom a Hromovým si to z prevejčeka púšťam strmhlav dolu smerom do difúznej Oštiepky a potom nižšie do tajomných bukových lesov, kde sa nám na záver dňa podarilo objaviť perfektný prašan (fotil Tomáš)
Dole vo Vrátnej si ešte fotím modliaceho sa skalného mnícha a podobne ako on, aj ja ako skeptický ateista až agnostik si v duchu želám, aby letenky už konečne zlacneli, nech sa môžem čo najskôr vrátiť naspäť do slnečného Nórska
28. marec, 7:30, prechod cez Huty: Moje želanie bolo vyslyšané, a tak ráno frčíme cez zasnežené Huty smerom na Krakov
Aby som to nemal až také jednoduché, pre istotu chytáme 60 kilákov pred Krakovom defekt, ktorý však šikovný Rasťo za 8 minút opravuje, takže žiadna panika na obzore
Krakovské letisko, z ktorého mi v hodine dvanástej (plus päť minút) odlieta lietadlo do Osla
Ako verný zákazník Norwegian.com letím znova jedným z ich Boeingov
V Osle po krátkej prestávke presadám do ďalšieho lietadielka a po štvrtýkrát si mám možnosť pozrieť krátky animák o tom, čo mám robiť, keby niečo nešlo tak, ako si pilot želá...
V Nórsku vládne už druhý týždeň plechové počasie, takže si aj tento raz môžem z okienka vychutnávať nádherné výhľady na zasneženú severskú krajinu
Celý proces transportu mňa aj batožiny prebehol bez problémov a o 19:09 môžem z balkoná intráku na Fabrikkvegen pozorovať pekný západ slnka. Velkommen til Molde igjen!

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


 

15. marec: Antibiotický Snortungen

Zaraďujem jednotku a naloďujem sa na trajekt medzi dedinkami Solsnes a Afarnes. Zaťahujem ručnú brzdu, vypínam motor a čakám. Po chvíli ma prichádza skásnuť jeden z členov posádky - jeden z mála, ktorí tu v Nórsku nevedia po anglicky ani zaťať. Ale je jasné, po čo prišiel, takže sa len slušne odzdravím a do ruky mu podávam ferjekort. Ide o kartičku s určitým pežažným kreditom na platby za využívanie trajektov (minimálny kredit je 3000 NOK + 100 NOK za samotnú kartu), pričom šofér s autom má vďaka karte zľavu 50 % a ostatní prísediaci 17 %. Namiesto 71 nórskych korún teda cálujem len 36 a celý výlet do Isfjordu ma napriek tomu, že cestujem sám, týmpádom vychádza o čosi lacnejšie, než keby som cestoval autobusom s využitím študentskej zľavy. Nehovoriac o  časových úsporách a flexibilite, ktoré ponúka jazda vlastným autom.

Žľabovitá južná stena Snortungen

Žľabovitá južná stena Snortungen

V Isfjorde sa teda môžem pohodlne dopraviť až na parkovisko pri streľnici. V mysli sa mi vynárajú spomienky spred troch rokov, kedy som sem párkrát šlapal z autobusovej zastávky v Hene. Teraz mi vďaka autu odpadá polhodinový treking naprieč celou dedinou a viac času a síl môžem venovať samotným horám. Dnes to však so skialpom radšej nebudem preháňať, pretože ešte stále frčím na antibiotikách. Po Sandfjellete ma totiž definitívne skolila nedoliečená priedušková baktéria, ktorá ma pred tromi dňami okrem iného pripravila aj o hlas. Vzhľadom na to, že ma na Slovensku o týždeň čakajú kondičné testy v rámci kurzu horských vodcov, potreboval som sa dať dokopy čo najrýchlejšie. A tak som musel, hoci veľmi nerád, nasadiť antibiotiká. Dnes teda radšej žiadne zbytočné naháňanie. Pekne lážo-plážo smer Loftskarseatra, Galtatind a Snortungen, odkiaľ spadá na juh priamo do dediny krásny žľabo-kuloár...

Mapa so zákresom skialpinistickej túry Isfjorden (streľnica) - Loftskarsaetra - Galtatind - Snortungen - Isfjorden
Lyže štartujem na parkovisku pri streľnici (po nórsky skytebane), v pozadí masív Snortungen
Poháňaný antibiotikami relatívne v pohode dosahujem Loftskarsaetru, odkiaľ vidieť dlhé kolóny smerujúce na populárny Skarven
Na križovatke pri Loftskarsaetre opúšťam vyšlapanú diaľnicu a odbočujem doľava na vedľajšiu cestu smerom na Galtatind
Cesta na Galtatind je zľahka prepluhovaná, dotyčný skiturista tu už dokonca stihol skrášliť prašaník peknou vlnovkou
Pri pohľade doprava jasne vidieť, že západné expozície sú stále plné žralokov (vľavo vrchol Klauvy, v popredí Skarven a vpravo Sore Klauva)
Spod vrcholu Galtatindu pokračujem hrebeňom ponad nafúkanú dolinku Galtabotn na trojuholníkovitý vrchol Snortungenu
V závere antibiotickej jazdy hore kopcom ma ešte čaká krátke 30percentné stúpanie vrcholovým výšvihom (v pozadí vľavo majestátny kráľ isfjordskej oblasti - Store Venjetinden)
Na vrchole na chvíľu vypínam motor a z lyží pripravujem zátišie pre vrcholovku (Snortungen evidentne nepatrí k populárnym vrcholom, o čom svedčí aj absencia vrcholového mužíka)
Pred jazdou nadol sa v mierne mrazivom vetríku stíham pokochať výhľadom na Isfjorden
Ešte detail na mestečko Andalsnes v ústí doliny Romsdalen a potom znova štartujem lyže, tentokrát dole kopcom...
Ľavú vetvu južného kuloáru triafam zhora bez očakávaných orientačných problémov, navigácia funguje bezchybne
Sponad kuloáru zoomujem na parkovisko, na ktorom ma o tisíc metrov nižšie čaká prestup z lyží do odparkovanej Vektričky
Cesta nadol je však stále dlhá a neistá, čo mi Snortungen pripomína hneď na začiatku kuloára, keď mi pohrozí kolíziou v podobe menšej dosky. Vďaka nej si môžem po dlhšej dobe opäť trochu precvičiť vylyžovanie z lavínky, našťastie aj tentokrát úspešne...
Nižšie je široká horná časť kuloáru už relatívne bezpečná, takže si počas jazdy môžem okrem fajnej lyžby vychutnávať aj nádherné výhľady na Isfjorden
Klopená zákruta v strednej časti kuloára
Za zákrutou dávam jednu sebafotku a potom frčím čo najrýchlejšie nadol, pretože v tejto časti sa sprava pripájajú do kuloára ďalšie žľaby hroziace lavínovou haváriou
Pauzu si môžem dopriať až na odpočívadle pod kľúčovým zúžením v spodnej časti žľabu, kde som pred nečakanými lavínkami krytý skalným rebrom
Pod zúžením žľabu na mňa čaká ešte dlhý dojazd hrboľatým lavínišťom, ktoré veľa pôžitku z jazdy asi neponúkne...
Spodná časť lavínišťa je pokrytá cca pol metrom vlhkého prašanu, ktorý ako-tak zakrýva staré zmrznuté hrudy
Z lavínišťa pokračujem krátkou zvážnicou ústiacou k jednej z fariem
Aj v dedine si treba dávať pozor na kolízie s lavínkami, no ani tu sa nakoniec žiadna havária nekoná a parkovisko dosahujem bez problémov (v pozadí kráľ oblasti - Store Venjetinden)
Zrkadlový Isfjorden, dedinka Hen a kopec Snortungen po zlyžovaní južného kuloáru
Detail hornej časti kuloáru (možnosť zväčšenia fotky: pravé tlačítko myši + zobraziť obrázok + zoom... v prípade lepšieho zraku, resp. monitoru, vidieť v kuloári moje oblúčiky)
Detail spodnej časti zjazdu (možnosť zväčšenia fotky)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


 

9. marec: Sandfjelletský skiextrémik

"You are crazy," chladným severským tónom konštatuje Ranveig, keď zisťuje, že naozaj idem lyžovať nadol strmou východnou stenou. Áno, chápem, že mnohým ľuďom možno pripadám ako blázon, keď sa z času na čas dobrovoľne a ešte aj s potešením vystavujem situáciám, pri ktorých mi ide o život. Z pohľadu určitej časti spoločnosti som jednoducho nenormálny, divný, zvláštny. Keby sme si však chceli trochu zafilozofovať, mohli by sme si položiť otázku, čo znamená "byť normálny" a možno by sme prišli na to, že akýkoľvek "normál" je zvyčajne udávaný správaním sa väčšiny. Nikde však nie je napísané, že to, čo majoritná spoločnosť považuje za normálne, musí byť správne a jediné správne. Takisto nemusí platiť, že niečo nenormálne je automaticky nesprávne. Podľa mňa je to často práve naopak. Aj M. Scott Peck vo svojej knižke Nevyšlapanou cestou spomína, že to, čo ľudí odlišuje od iných žijúcich organizmov, je fakt, že sa v mnohom správajú neprirodzene. Inými slovami, my ľudia sa z pohľadu Prírody ako celku správame často nenormálne, pretože pri trochu snahy vieme ovládať svoje prirodzené pudy a to nás robí ľuďmi.

Východná stena masívu Kvasstinden-Sandfjellet

Kotlina plesa Kvassetindvatnet

Podobne je tomu i pri extrémnom lyžovaní. Aj vtedy prirodzený pud sebazáchovy niekde v podvedomí velí, aby som sa na to všetko vykašlal a lyžoval nadol bezpečnejším terénom bez rizika bolesti a možnej smrti. Niekde vo vnútri sa ozýva vrodené nutkanie vyhýbať sa nebezpečným situáciám a pokiaľ človek začne vzdorovať tomuto prirodzenému inštinktu, telo na to začne fyzicky reagovať. U mňa ide pred začiatkom extrémneho zjazdu väčšinou o zvláštny pocit stiahnutého žalúdka, nechutenstva a miernej nervozity. Akoby mi moja fyzická schránka chcela pripomenúť, že o chvíľu bude hranica života a smrti veľmi tenká, že každá chybička môže znamenať koniec. Už dávno som pochopil, že v týchto predštartových stavoch zohráva veľmi dôležitú úlohu psychika. Tá môže telo ešte viac paralyzovať alebo v ňom, naopak, zmobilizuje všetky dostupné kapacity a vyburcuje ho do stavu maximálneho sústredenia s cieľom prežiť. Pri extrémnom lyžovaní (ako aj pri ostatných extrémnych športoch - teda športoch, pri ktorých bezprostredne hrozí smrť alebo vážne zranenie) je preto dôležité nenechať sa ochromiť prirodzeným strachom a vedieť ho pretaviť do zvýšeného výkonu svojho tela. Psychika sa proste musí vedieť bez problémov vysporiadať s pocitom ohrozenia života. Trvalo mi roky, kým som sa mentálne vypracoval na takú úroveň, aby som dokázal tieto emócie strachu ako-tak zvládať a aby som v podstupovaní nebezpečenstva dokázal nachádzať potešenie a radosť, ktoré svojím pozitívnym vplyvom mnohonásobne prevyšujú hroziace riziko. Nie nadarmo sa hovorí, že všetko je to v hlave. Pri extrémnom lyžovaní naozaj nie je až taký problém fyzicky zvládnuť techniku preskakovaných oblúkov a skokov nízkych terénnych prekážok. Problém je zvládnuť tieto činnosti s vedomím možnej smrti (a všetkých jej dôsledkov) v prípade pádu. Práve mentálna odolnosť je jedným z hlavných faktorov redukujúcich počet lyžiarov, ktorí by z technického hľadiska možno boli schopní zlyžovať extrémne línie, na hŕstku tých, ktorí životu nebezpečné zjazdy skutočne realizujú...

Detail východnej steny Sandfjelletu s vyznačenou líniou môjho (prvo?)zjazdu

Východná stena masívu Sandfjellet

Na vrchole Sandfjelletu sa dočasne lúčim s partiou a začínam lyžovať východnú stenu. Ide o môj prvý tohoročný skiextrém, preto mi chvíľu trvá, kým sa telo a myseľ zladia a začnú naplno spolupracovať. Už po prvých preskokoch sa však počiatočná nervozita mení na maximálne sústredenie a každý ďalší preskok prináša viac a viac radosti. Sniežik je počas celého zjazdu relatívne bezpečný, no i tak lyžujem opatrne a dávam si špeciálny pozor hlavne pri preskokoch na ľavé hrany, ktoré sú po útoku žralokov na Skjorte vo veľmi biednom stave. V takomto teréne skrátka nesmiem ani na sekundu zaváhať, inak by to v lepšom prípade znamenalo vážne zranenie, v tom horšom by zrejme išlo o praktické testovanie hypotézy, či smrťou naozaj všetko končí. Celý zjazdík však prebieha bez problémov až nad okraj spodnej snehovej pláne ústiacej do plesa Kvassetindvatnet, kde moju epickú jazdu pribrzďuje previslý odtrh obrovskej lavíny. Z protisvahu vyzeral odtrh tak na 3-4 metre, no rozmery tu v Nórsku občas trochu klamú a realita sa viac približuje k 7-8 metrom. Dopad bude navyše riadne tvrdý, žiadne frajeriny ako vo freerajdových filmoch, kde po skákajúcom lyžiarovi zostane v prašane dvojmetrový kráter. Naspäť na vrchol sa mi však šlapať nechce a napešo sa to zliezť nedá. Po racionálnom zvážení, že mi fakt nič iné nezostáva, sa odhodlávam na náročný džamp. Ten na počudovanie zvládam perfektne, a tak môžem výrazne akcelerovaný bez problémov pokračovať dlhými oblúkmi až dole k plesu. Na zamrznutej hladine si dávam chvíľu pauzu očakávajúc blahodarný vplyv endorfínov, no ten dnes akosi neprichádza - na to som až príliš unavený. No čo už, včerajší Skjervan a dnešný Sandfjellet v kombinácii s nedoliečeným bacilom mi dali veru riadne zabrať. Ale zostať sa liečiť doma v takomto počasí, to proste nešlo. Snáď mi to telo tentokrát odpustí...

 

(Michalov reportík z tripu nájdete na jeho webstránkach navandr.eu)

 

Mapa so zákresom skialpinistickej túry Mandalen (Skare) - Manvatnet - Kvasstinden - Sandfjellet - Kvassetindvatnet - Mandalen
Pohľad na Sandfjellet z okna mojej študentskej izbičky na Fabrikkvegen (Molde)
Sobotné ráno + pekné počko + sniežik v kopcoch = plný trajek zo Solsnes do Afarnes (fotil Petr Tomáš)
Skupina kopcov Kvasstinden - Sandfjellet - Geitemjolktinden pri pohľade z auta počas jazdy dolinou Mandalen (fotil P. Tomáš)
O pol jedenástej doobedu sa v Skare vyloďuje z Michalovho auta celá naša 6-členná nórsko-česko-slovenská grupa (fotila Berry van Bosch)
Začiatok výšlapu sa nesie v znamení roviny
Po necelej hodinke šlapania dosahujeme malebné chatky Manvassetry (v pozadí vľavo vidieť špicatý Kvasstinden, vpravo zaoblený  Sandfjellet)
Od Manvassetry pokračujeme ďalej k plesu Manvatnet (v pozadí masív Blatindane, fotila Berry)
Na rozsiahlych pláňach nad Manvassetrou (v pozadí vľavo vrchol Trollvasstinden)
Smerovník k Manvatnet
Zimná idylka na brehoch plesa Manvatnet
Kotlina plesa Manvatnet patrí k najčarovnejším horským zákutiam, aké som mal doposiaľ možnosť vidieť
Po krátkej prestávke spojenej s dobíjaním bateriek pokračujeme od Manvatnet smerom na západ pod kopček s názvom Litlebua
Na snehovom hrebienku si fotíme tiene celej našej šermiarskej grupy (zľava Michal, Peťan, Robert, Berry, Ranveig a troll M)
Zo severného ramena Litlebua sa nám začínajú v plnej kráse odkrývať naše dnešné ciele - Kvasstinden a Sandfjellet (možnosť zväčšiť panorámu: pravé myšítko + Zobraziť obrázok + zoom)
Pózujúci Peťan a východná stena Sandfjellet (pri tomto pohľade som už tušil, kadiaľ asi budem lyžovať nadol...)
So zvláštnym pocitom v žalúdku šlapem ďalej smerom na Kvasstinden (fotil M. Kubíček, www.navandr.eu)
Berry a Robert pri traverze SZ svahu Litlebua, za ktorým nás čaká mulda medzi kopcami Storbua a Kvasstinden
Posledné metre výšlapu do sedla medzi Storbua a Kvasstinden
Troll M na vrchole Kvass(e)tinden vo výške 1376 m (fotil M. Kubíček, www.navandr.eu)
Z vrcholu Kvasstindu pokračujeme širokým snehovým hrebeňom na Sandfjellet
Peťan na hrebeni pod vrcholom Sandfjelletu
Už len záverečné vrcholové plató...
... a možeme sa kochať nádhernými výhľadmi z vrcholu Sandfjelletu (na fotke Michal s Peťanom, možnosť zväčšenia panorámy)
Pohľad na východ smerom na Isfjorden (na polostrovčeku vpravo sa rozprestiera mestečko Andalsnes)
Po chvíli prichádzajú na vrchol Sandfjelletu aj ostatní členovia našej početnej skupinky, takže si môžeme dať grupensummitfoto (zľava Michal, Berry, Peťan, Robert, Ranveig, dole troll M)
Výhľad na sever smerom na mesto Molde a zjazdovky Tusten
Panoráma južného horizontu, na ktorom sa črtajú ostré štíty oblasti Sunnmore (možnosť zväčšenia panorámy)
Po krátkej prestávke na vrchole sa dočasne lúčim s ostatnými a začínam lyžovať nadol strmou východnou stenou (fotila Berry)
Počas prvých preskokov testujem kvalitu sniežiku a zvykám si na rastúcu expozíciu (fotila Berry)
Nižšie to začína ísť poriadne z kopca (fotila Berry)
Pohľad na strednú a spodnú časť východnej steny (dole vidieť pleso Kvassetindvatnet)
Zaoblené čiarky preskakovaných oblúkov v hornej časti zjazdu
Maximálne sústredený troll M na jednom zo snehových hrebienkov v strednej časti zjazdu
Výhľady zo steny smerom na východ na kopce doliny Mandalen
Spodná časť zjazdu je fakt strmá a počas preskakovaných oblúkov si človek poletí aj tie dva-tri metre, kým lyže znova začnú zaberať na strmom snehu
Oddych na zamrznutej hladine Kvassetindvatnet po zjazde východnej steny Sandfjelletu (v pozadí)
Detail zlyžovanej lajny vo východnej stene Sandfjelletu (možnosť zväčšiť obrázok: pravé tlačítko myši, atď...)
Detail hornej časti zjazdu (možnosť zväčšenia obrázku na rozlíšenie 1500 x 2000 px)
Detail spodnej časti východnej steny s odtrhom obrovskej lavíny (možnosť zväčšiť fotku na rozlíšenie 1500 x 2000 px)
Po zlyžovaní Sandfjelletu, prebrodení zasneženého Kvassetindvatnet a kratučkom výšlape na severné rameno Litlebua sa u mňa začínajú prejavovať  príznaky vykapávky levelu 1
Spod Litlebua unavený pokračujem v prichádzajúcom šere ľahkým terénom dole smerom do Mandalen
Cestou nadol sa ešte lúčim s nádherným zákutím Manvatnet a potom čo najrýchlejšie frčím dole k autu, kde ma už netrpezlivo očakáva zvyšok partie.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


 

8. marec: Spektakulárny Skjervan a švajčiarska dovolenka

Vrchol Skjervanu dosahujeme cca 15:30 po štyroch hodinách polointenzívneho výšlapu. Čas vcelku solídny, keď zvážime fakt, že Skjervan nepatrí zrovna medzi horských drobčekov (1545 m) a že výšlap začínal prakticky na úrovni mora. Samotný dvojvrcholček Skjervanu je až nečakane spektakulárny a našu česko-česko-slovenskú zostavu (doplnenú o Petra Tomáša, ďalšieho brnenského vyznavača Prírody) odmeňuje nádhernými výhľadmi na Innfjorden.

SV svahy masívu Skjervan, oblasť Innfjorden

SV svahy masívu Skjervan

Pár minút po nás prichádza hore partia šiestich skituristov zo Švajčiarska. Michal s Peťanom sa trochu čudujú, prečo Švajčiari prišli na dovolenku do Nórska, keď majú pod nosom Alpy. Odpoveďou si nie som istý, určite na to mali viacero dôvodov. Ale možno ten najpodstatnejší z nich bol ten, že si skrátka potrebovali oddýchnuť od preplnených Álp, od obrovských lyžiarskych stredísk, od komerciou dýchajúcich alpských mestečiek. Možno chceli nájsť kúsok Prírody, kde im ponad hlavu každú chvíľu nelieta záchranársky vrtuľník či vyhliadkové lietadielko plné pracháčov, ktorí uprednostnili zážitok z hôr redukovaný len na pohľad z kabíny letiaceho stroja. Možno pociťovali vnútornú potrebu aspoň na chvíľu pobudnúť v krajine, kde človek stále dokáže nachádzať skutočnú horskú divočinu. Stačí zájsť o dve doliny vedľa a celé dni tam nestretnete živého človeka, vaším jediným spoločníkom bude majestátna severská Príroda. Alebo ich sem možno zlákala proste len táto úžasná kombinácia fjordov a hôr, ktorou bolo obdarených iba zopár miest na našej Planéte... Švajčiarska grupa sa na vrchole dlho nezdržuje a páli nadol ešte pred nami. Ani my sa hore dlho neflákame, pretože dnes je tu kosa ako v nórskom filme a pršteky na rukách začínajú podozrivo oziabať. Odvtedy, ako mi v januári 2009 štyri z nich jemne omrzli v krutých podmienkach pri zimnom lezení na Končistej, si na ne dávam trochu väčší pozor. Dnes preto na vrchole radšej žiadne dlhé meditácie, hoci z takej nádhery, aká panuje aj tu na vrchole Skjervanu, sa mi vždy odchádza ťažko. Ešte si teda vychutnám zopár pohľadov na všetky svetové strany a až potom sa pustím do dlhej jazdy nadol k Vetričke odparkovanej v Innfjorde...

 

(Michalov reportík z tripu nájdete na jeho webstránkach navandr.eu)

 

Mapa so zákresom lyžiarskej túry na Skjervan zo strany Innfjordu
Skjervan (v pozadí v strede) pri pohľade z dedinky Torvika počas jazdy do Innfjorden
Výšlap začíname z dediny Skjelbostad na pobreží Innfjordu, odkiaľ pokračujeme nahor plytkou zvážnicou
Po vyše hodine dosahujeme hornú hranicu stromčekov, odkiaľ sa nám začína v plnej kráse odkrývať tmavomodrý Innfjorden (na druhej strane fjordu vidieť  vpravo čiernu stenu masívu Grisetskolten, obľúbené miesto basejumperov) - fotil Petr Tomáš
Peťan a jeho spanilá snežnicová chôdza dolným časťami rozsiahlej východnej muldy Skjervanu
Zoom na vrcholovú časť Skjervanu
Michal ťapká nahor vyzbrojený trojkombináciou snežnice-paličky-snowboard
Výhľad z muldy smerom na Innfjorden (vpravo dominuje žľabovitý masív Finnanu a skalnatý Grafonnfjellet, možnosť zobrazenia fotky vo väčšom rozlíšení: pravé tlačítko myši + Zobraziť obrázok + zoom) - fotil M. Kubíček
Druhá polovica výšlapu vedie vyfúkaným SV ramenom
Zubaté slniečko a sedlo v SV ramene (cca 1250 m.n.m)
Záverečná časť SV ramena ide trochu do kopca, čo snežničiarom výšlap zrovna neuľahčuje
Mne sa na lyžiach šlape po starej stope o poznanie príjemnejšie - fotil P. Tomáš
Posledné metre výšlapu SV ramenom, ktorý sa vyššie napája na široký hrebeň spájajúci Skjervan a Mollavasstinden (možnosť zobrazenia fotky vo väčšom rozlíšení: pravé tlačítko myši + Zobraziť obrázok + zoom)
Na hornom konci SV ramena nachádzame spektakulárny plac, na ktorom sa jednoducho nedá nezapózovať - fotil M. Kubíček
Záver dlhého výstupu vedie po pravej (západnej) strane severného ramena
Vrcholová časť je miestami vyfúkaná na ľad, takže lyže dávam na batoh a hore pokračujem na mačkách - fotil M. Kubíček


 

Pár metrov pod vrcholom nás ešte čaká krátky traverzík zo západnej strany (ďaleko v pozadí sa na pobreží črtá mestečko Molde a zjazdovky na Tusten) - fotil P. Tomáš
Michal s Peťanom na južnom vrchole Skjervanu
Troll M na spektakulárnom hlavnom vrchole Skjervanu - fotil M. Kubíček
Po povinnej vrcholovke nastáva rošáda a na hlavnom vrchole si pre zmenu zapózuje Peťan (panoramatický pohľad z južného vrcholu Skjervanu smerom na Z, S a V, možnosť zväčšenia panorámy: pravé tlačítko myši atď... snáď tú sekvenciu krokov už každý pozná...)
O pár sekúnd neskôr prichádza na vrchol aj Michal a domáca fešandovská sprievodkyňa z Isfjordu, ktorá sa sem prišla poobede len tak kondične prebehnúť
Isfjordská dievčina si v rámci tréningu oblieza celý vrcholový hrebeň Skjervanu
Pre Peťana predstavuje Skjervan jeho doposiaľ najvyšší nórsky vrchol, takže si to hore patrične užíva
Napriek tomu, že ma Icebreaker v kombinácii s Marmotom solídne chráni pred dobiedzajúcou severskou kosou, na vrchole sa dlho nezdržiavame a po asi 20 minútach začíname jazdu nadol (ja na lyžiach, Michal na snowboarde, Peťan striedavo na snežniciach alebo po zadku) - fotil P. Tomáš
Z hlavného vrcholu traverzujem na lyžiach ponad exponovanú východnú stenu na južný vrchol (v sedielku medzi vrcholmi vidieť zostupujúcu švajčiarsku skupinku) - fotil P. Tomáš
Z južného vrcholu hľadám lajnu, ktorou by to za súčasných biednych snehových podmienok pustilo nadol - fotil P. Tomáš
Žliabok priamo z južného vrcholu smerom na JV vyzerá celkom chutne, hoci nebezpečenstvo žralokov je i tu dosť vysoké
Dnes sa našťastie žiadny nečakaný útok žralokov nekoná, no i napriek tomu som pred skrytými šutrami stále v strehu - fotil P. Tomáš
Až nižšie žraločí psychoblok postupne odpadá a ja si môžem s chuťou začať naplno užívať kvalitný prašaník - fotil P. Tomáš
Pohľad na hornú časť zjazdu (naznačenú šípkami) a oblúčiky na začiatku rozsiahlej východnej muldy
Pohľad nadol smerom na Innfjorden veští ešte hodne dlhú lyžovačku, ale komu by to vadilo v tomto skvelom prašane, že?
Na Michala, ktorý snowboarduje nadol výstupovou trasou, čakám v dolnej časti muldy a nedotknuté pláne prašanu si stíham vychutnať ešte pred tým, ako ich dočmára skupinka Švajčiarov
Jeden zo švajčiarskych telemarkistov v akcii (v pozadí osvetlený Grafonnfjellet)
Chvíľu po Švajčiaroch sa na počmáraných pláňach zjavuje čierna silueta snowboardujúceho Michala
Spoločne pokračujeme dole k Innfjordu lesíkom, v ktorom sa prašan postupne mení na jemnú kôrku - fotil M. Kubíček
Podvečerná panoráma Innfjordu (možnosť prezretia panorámy vo väčšom rozlíšení)
V dolnej tretine zjazdu nás ešte čaká zamrznutá zvážnica ústiaca do Skjelbostadu
Na záver už len posledné metre po lúke až k autu, kde následne asi polhodku čakáme na pešiaka Peťana a potom sa všetci traja spokojní transportujeme naspäť na intrák do Molde.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Výber marcových fotiek nájdete vo fotogalérii Nórsko 2013

 

<<<  články APRÍL    |    články FEBRUÁR  >>>